Ako sa vyrovnať do smrťou, hovorí kaplán pomáhajúci na covid oddelení | Slovenská katolícka charita


Ako sa vyrovnať do smrťou, hovorí kaplán pomáhajúci na covid oddelení

pridal: charita | dátum: 28. apríla 2021 | kategória: Hospice

Dnes už asi niet človeka, ktorý by nemal vo svojom okolí niekoho, kto stratil blízkeho. Ako však pomôcť a ako prijať smrť  toho, koho sme milovali? Odpovede na tieto i ďalšie otázky spolu s nami hľadal Boris Byčánek (26), kaplán v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, ktorý od januára dobrovoľne pomáha v košickej fakultnej nemocnici na kovidovom oddelení.

Čo je vašou úlohou v nemocnici?

Každý jeden deň je iný, hoci má pevné body, ktoré sa nemenia. Po príchode do nemocnice približne o pol ôsmej si obliekam skafander a spolu s tímom sanitárov roznášame raňajky a robíme rannú hygienu. Snažím sa pomôcť, kde je to potrebné, pri roznášaní jedla, kŕmení alebo prebaľovaní. Keď sa tento ranný „rituál“ skončí, potom nastupujem ako kňaz a snažím sa ponúknuť, čo môžem: sviatosti, dobré slovo alebo čas tichého počúvania.

Ako uľahčiť človeku, ktorý sa bojí smrti?

Myslím si, že neexistuje jednoznačná odpoveď. Ale nestretol som sa s nikým, kto by nestál o blízkosť druhej osoby v hodine, kedy je už smrť blízko. Skutočný záujem o druhého človeka je podľa mňa jednou z odpovedí, ako uľahčiť druhému človeku, a to nielen v hodine, kedy odchádza z tohto sveta.

Máme predstavu, že v posledných chvíľach dochádza k odpusteniu, ľútosti či vyrovnaniu. Je to naozaj tak?

Samozrejme, že dochádza k sebareflexii, ale myslím si, že mnohí z nás majú predstavu o ideálnom umieraní… no zväčša je realita iná. Nik nám nedá istotu, že budeme do poslednej chvíle pri plnom vedomí. Mnohí odchádzajú niekoľko dní v akejsi agónii, v ktorej veľmi ťažko hovoriť o rozhovoroch.

Na um mi prichádza  hneď niekoľko krásnych okamihov, kedy sa mi do očí vtlačili slzy, keď som mal tú česť vidieť odchádzať človeka s nesmierne silnou vierou. Bol to okamih, keď som bol ja, živý a zdravý, povzbudený od človeka, ktorý o malú chvíľu umrie. Slovami sa to nedá opísať, pretože slová nedokážu zachytiť hĺbku a krásu tohto okamihu.

Dnes nemáme možnosť byť pri našich chorých v nemocniciach ani v hospicoch. Ako to na pacientov a rodinu dolieha?

Myslím si, že je to jeden z najväčších bôľov tejto pandémie. Nik z nás nie je stvorený k samote. Keď prichádzame na tento svet, hneď sa dostávame do kontaktu s rodinou, keď z neho odchádzame, máme túžbu byť obklopení tými, ktorých milujeme. Preto je odlúčenosť  ťažká ako pre umierajúceho, tak pre blízkych, ktorí sa ma pýtajú, aké boli jeho posledné slová: Spomínal niekoho z nás, bál sa?

Asi neexistuje univerzálna odpoveď, ale ako sa vyrovnať so stratou blízkeho človeka?

Viete, to je ťažká otázka. Každý, kto stratil niekoho blízkeho, sa s ňou musí vyrovnať osobitne. Myslím si však, že vďačnosť za dar byť súčasťou príbehu druhej osoby, môže byť jedným z východiskových bodov.

Ako môžeme pomôcť my niekomu, kto prežíva takúto stratu?

Keď sa s úprimnosťou chceme priblížiť k druhému, potom on sám otvorí svoje vnútro. Myslím si, že by sme sa nemali snažiť nasilu vnikať do vnútra iných, mohlo by to spôsobiť skôr viac škody ako úžitku.

Pandémia mení priebeh pohrebov, nedá sa stretnúť, strácame podporu od rodiny, na ktorú sme zvyknutí. Hovorí sa o náraste depresií…

Je zaujímavé, že v dobe toľkých masovo komunikačných prostriedkov riešime tieto problémy. Mali by sme viac úsilia venovať kreativite v komunikácii s tými, ktorí sú izolovaní, pretože máme na to veľmi veľa možností.

Prázdno po odchode milovanej osoby a obrovská túžba po opätovnom stretnutí sú podľa mňa jedným z tajných kódov  v našom vnútri, ukazujúcim na stretnutie na druhej strane.

Boris Byčánek

Zúfať si a stratiť nádej je podľa katolíckeho katechizmu vážny hriech. Naozaj je to tak?

Hriech je deficit lásky. Zúfalstvo je deficit nádeje. Úplná strata dôvery v Božiu blízkosť. Kristus na kríži vyriekol slová: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Bolo to azda zúfanie? Vieme, že nie, lebo tieto slová 22 žalmu končia veršami plnými nádeje a vďaky za Božiu dobrotu. Preto verím, že ak umierame s vierou, Pán nás nenechá umierať v zúfalstve, čiže v totálnej absencii útechy a nádeje, ale ukáže nám, že ideme v ústrety tomu, ktorý nás chce objať svojimi prebodnutými rukami.

Môže nás bolesť zo straty niečo naučiť?

Myslím si, že áno. Prázdno po odchode milovanej osoby a obrovská túžba po opätovnom stretnutí sú podľa mňa jedným z tajných kódov  v našom vnútri, ukazujúcim na stretnutie na druhej strane.

Ako sa vyrovnávate vy ako kňaz s takým množstvom zomierajúcich?

Myslím si, že ešte len príde čas, kedy budem tieto mesiace vstrebávať.

Využívajú vašu pomoc aj zdravotníci?

Áno, oni takisto pociťujú potrebu otvoriť svoje vnútro, pomenovať  to krásne, čo prežívajú alebo vyartikulovať, a tak Bohu odovzdať to zlé, čo vykonali alebo ich postretlo.

Zmenil sa Váš pohľad na zdravotníkov po skúsenosti v nemocnici?

Mám k nim ešte väčšiu úctu.

Naproti tomu tu máme stále hŕstku hlasne protestujúcich ľudí, ktorí vnímajú rúška ako obmedzovanie ich slobody a pohodlia. Čo by ste odkázali pochybovačom o covide?

Doprial by som im jeden deň na oddelení. Každá zodpovednosť zákonite so sebou prináša diskomfort. Raz sa nás budú pýtať nastupujúce generácie, ako sme prispeli k zlepšeniu tejto situácie. Čo odpovieme? Že sme na facebooku šírili hoaxy? Alebo sa vysmievali z čísel mŕtvych len preto, že som v tej štatistike nikoho nepoznal osobne? Jeden z najväčších problémov, ktorý vnímam pri informovanosti o úmrtiach, je práve štatistika. Keď mi ráno na mojich smart hodinkách blikne správa: Pribudlo toľko a toľko pozitívnych PCR testov a toľko a toľko úmrtí… ja nevidím číslo. Vidím tváre, vybavujem si rozhovory, mám pred sebou príbehy… potom sa na to pozeráte inak.

Je pandémia príležitosťou pre nás ako spoločnosť niečo pochopiť?

Svet sa pred pandémiou podobal čím ďalej tým viac človeku, ktorý objíma sám seba. Pandémia nám ukázala, že objatie má zmysel len vtedy, keď je opätované, bojím sa však, že mnohí z nás, skôr než sa spamätáme, nebudeme mať koho objať, ba dokonca už nebudeme môcť byť v objatí niekoho iného…

Rozhovor bol publikovaný v časopise Charita 1/2021. Pozrieť celý časopis.

Autor: Monika Čopíková
Ilustračné foto: Aaron Burden/ Unsplash.com