Aktuality

Čo máme nové?

S klimatickou krízou sa pre mnohých „život doma“ stane luxusom

pridal: charita | dátum: 18. augusta 2020 | kategória: O migracií

Dôsledky korona-krízy sú stále horúce. Bohužiaľ, súčasne s ňou prebieha i klimatická kríza, ktorá postupom času silnie. Každý deň, v ktorý nekonáme, sa zvyšujú katastrofálne následky klimatickej krízy v počte a intenzite. Dôsledkom je, že sa zvyšuje aj počet klimatických utečencov.

Svetová banka odhaduje 143 miliónov klimatických utečencov do roku 2050. Zároveň klimatológovia predpovedajú, že miesta na planéte, ktoré sú domovom jednej tretiny ľudstva, nebudú obývateľné do roku 2070. Napokon 3,5 miliardy ľudí sa bude nachádzať „v skoro neobývateľných podmienkach“.

Pojem „klimatický utečenec“ nie je zatiaľ zakotvený v medzinárodnom práve, ale fenomén klimatickej migrácie je a bude čoraz viac skutočnosťou, ak nebudeme konať teraz.

Podľa Tomáša Jungwirtha z Asociácie pre Medzinárodné otázky rozlišujeme 3 typy klimatických migrantov:

  1. Vysídlenie v dôsledku náhlych klimatických udalostí, akými sú hurikány alebo povodeň či požiare. V tomto prípade je migrácia často len dočasná a ľudia majú tendenciu vrátiť sa domov, keď sa situácia vráti späť do normálu.
  2. Migrácia v dôsledku straty možnosti uživiť sa, napríklad v prípade sucha. Tieto migrácie sú zvyčajne trvalé.
  3. Vysídlenie v rámci plánovanej relokácie, ako tomu je v prípade ľudí, žijúcich v oblastiach ohrozených stúpaním hladiny mora.

Zlá správa je, že zvýšený počet náhlych klimatických udalostí, teda hurikánov, požiarov a povodní, častejšie a extrémnejšie suchá a zvýšenie hladiny morí sú neodmysliteľnou súčasťou budúcnosti, ktorú možno očakávať, ak nebudeme robiť opatrenia proti klimatickej zmene.

3,5 miliardy ľudí v pohybe do roku 2070 nie je niečo, na čo je akákoľvek spoločnosť na svete pripravená. Na porovnanie, dnes medzinárodní migranti predstavujú cca 3,5 % svetovej populácie, v budúcnosti to môže byť až 33 %. Keď 11 000 vedcov hovorí o „nevýslovnom utrpení“ v dôsledku klimatickej krízy, musíme pochopiť, že nepreháňajú.

Naša kampaň sa nazýva „Čo je domov?“ Na túto otázku sa dá odpovedať veľmi rozmanito, ale jedna vec je istá: podmienkou domova sú podmienky vhodné na život. Ak nebudeme riešiť klimatickú krízu vážne a radikálne už dnes, mať domov „doma“ sa môže stať luxusom.

V rámci našej kampane sa snažíme vytvoriť akceptujúcu a tolerantnú spoločnosť pre migráciu, ktorá je dobrovoľná a prispeje k zdravému rozvoju. Zároveň chceme, aby každý vedel dobre žiť tam, kde chce žiť, teda tam, kde sa cíti byť doma.

Klimatická kríza nám ukazuje, že všetky problémy sú prepojené. Nedá sa riešiť problematika utečenectva a migrácie bez toho, aby sme neriešili klímu. Takisto sa nedá riešiť klimatická kríza bez toho, aby sme neprehodnotili náš model rozvoja. A nedá sa opraviť náš model rozvoja bez toho, aby sme nanovo nehierarchizovali hodnoty na ňom založené.

Ako povedal v roku 2015 Pápež František v encyklike o starostlivosti o náš spoločný domov (odsek 194):

Aby vznikli nové modely pokroku, potrebujeme zmeniť ´globálny rozvojový model´, čo si vyžaduje zodpovedne uvažovať ´nad významom ekonomiky a jej cieľoch, aby sa napravili jej dysfunkcie a deformácie´. Nestačí kompromisne zmierovať starostlivosť o prírodu s finančným ziskom alebo ochranu životného prostredia s pokrokom. Kompromisné riešenie v tejto veci iba nepatrne oddiali pohromu. Jednoducho tu ide o novú definíciu pokroku. Technologický a ekonomický rozvoj, ktorý nerobí svet lepším a kvalitu života integrálne nezlepšuje, nemožno považovať za pokrok. Na druhej strane sa reálna kvalita života ľudí v kontexte ekonomického rastu často znižuje: zhoršovaním životného prostredia, nízkou kvalitou potravinových produktov alebo vyčerpaním niektorých prírodných zdrojov. Diskusie o udržateľnom raste sa v tomto kontexte stávajú často prostriedkom na odvrátenie pozornosti a na ospravedlňovanie, takže ekologická problematika je absorbovaná logikou finančníctva a technokracie, čím sa spoločenská a ekologická zodpovednosť podnikov redukuje iba na záležitosť marketingu a imidžu.“

Nie náhodou nám Pápež rozpráva o ekonomike v texte, ktorý sa venuje hlavne ochrane prírody. Etymologicky „ekonomika“ (oikonomos v starom Grécku) znamená „hospodárenie domova“. Stav globálnej ekonomiky ukazuje, ako sa staráme o „náš spoločný domov“, a ovplyvňuje klimatický a ekologický stav Zeme.

Inak povedané, riešiť problematiku klimatického utečenectva si vyžaduje holistickú odpoveď. Ak riešenie jedného problému nevedie k riešeniu druhého, tak sa nikam neposunieme. Sme nútení spochybňovať staré predpoklady, na ktorých sme založili našu spoločnosť. Čo je pokrok? Čo je dobrý život? Je vysoký technologický rozvoj vždy riešením?*1 Ide v rozvoji o to, aby všetci žili „ako my“, alebo sa dá nájsť model rozvoja, ktorý garantuje dobrý život a rešpektuje vlastnú kultúru, tradície, jazyky a, samozrejme, aj prírodu každej krajiny (napríklad Buen Vivir)? Môže byť globalizovaná ekonomika, ktorá vyžaduje neustály pohyb ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti, udržateľná?

Ako ohlasuje nedávna spoločná výzva významných osobností z dňa 21.06.2020 – medzi inými aj Dalai Lámu či Noama Chomského, odpoveď môže byť relokalizácia činnosti*2, teda obnovenie lokálnej štruktúry ekonomiky, ktorá bude „solidárna a otvorená pre iné spoločenstvá“ (Priatelia Zeme, Francúzsko).

Môžeme taktiež hovoriť o vlastnej relokalizácii, t. j.  relokalizovať sa, žiť náš život v súlade vlastného biokultúrneho prostredia. Pre mnoho ľudí boli obmedzenia spojené s covid-19 príležitosť znovu objaviť krásu vlastného okolia, stretnúť sa so susedmi alebo tráviť viac času s rodinou.
Neznamená to, že máme prestať cestovať alebo uzatvárať sa pred svetom. Objavovanie sveta a iných kultúr je vždy zdrojom osobného a duchovného rozvoja. Ale treba hľadať cesty k udržateľnosti, aby objavovanie sveta bolo dobrovoľné a v súlade s klimatickou hrozbou, ktorej čelíme, nie nútené, v dôsledku prekročenia biofyzických hraníc a vo forme klimatického utečenectva.

Relokalizáciou spustíme liečebný cyklus: spomalíme šírenie nových vírusov, znížime ekologickú stopu cez zníženie dopytu na dopravu (24% svetových emisií CO2 v roku 2018) a dávame priestor ekonomike, ktorá prispieva miestnym ľuďom a malým podnikom na lokálnej úrovni. Ekonomike, ktorá umožňuje ľuďom jednoducho žiť a pracovať tam, kde sa cítia byť doma.

Nakoniec tak prispejeme i k tomu, aby klíma nenútila ľudí opúšťať svoje domovy.
Aby sa  „život doma“, vo svojom domove, nestal v budúcnosti luxusom.

S názorom sa podelil
Nicolas Giroux

————–

*1 Podľa Papež Františeka „treba uznať, že technické produkty nie sú neutrálne, pretože vytvárajú rámec, ktorý podmieňuje životné štýly, a orientujú spoločenské možnosti v smere záujmov určitých mocenských skupín“ (Laudato Si, odsek 107).

 *2 Podľa World Localization Day: Re-lokalizácia je dimenzovanie ekonomiky v ľudskom rozmere. To je proces, ktorý dovoľuje, aby služby a tovar, ktoré komunity potrebujú, boli vyrobené lokálne vždy, keď sa to dá. Cieľom je vytvoriť „ekonomiku šťastia“, ktorá umožňuje znova budovať pocit komunity a spolupatričnosti medzi členmi spoločnosti, zlepšiť ľudské zdravie, zvýšiť pocit šťastia a zároveň znížiť emisie CO2 a degradáciu prírody.