Sú tu pre iných. Usmiati a plní lásky. Takí sú dobrovoľníci, ktorí pomáhajú Spišskej katolíckej charite či už prostredníctvom farských charít alebo priamo v jej zariadeniach. Aj v Hospici sv. Alžbety v Ľubici (neďaleko Kežmarku) sú takí. Jednou z nich je aj Kežmarčanka, čerstvá dôchodkyňa, Danka. Prečítajte si jej príbeh.
Tá po ukončení aktívneho pracovného života na pozícii IT odbornej pracovníčky, túžila už len pomáhať ľuďom v núdzi. Dovtedy na to nemala veľa času. Rozhodovala sa medzi Inštitútom Krista Veľkňaza v Žakovciach a hospicom v Ľubici. Ako nám sama prezradila, oslovila ju prednáška kežmarského rímskokatolíckeho dekana vdp. Martina Majdu, ktorý počas nej pustil prítomným v bazilike aj film o lekárovi srdca a duše sv. Jozefovi Moscatim. A vtedy si povedala: ,,Áno, bude to hospic.“ V tom čase bola aj výzva v bazilike, že potrebujú do hospicu dobrovoľníkov. A tak sa vybrala priamo na miesto.
Prvé skúsenosti z hospicu
Tu jej povedali predstavu, čo by asi mala robiť. Začínajúce práce boli také prozaické. Umývanie okien, žehlenie, štopkanie ponožiek, no neskôr aj trávenie času s pacientmi. A toto Danku oslovilo najviac. Ako sama hovorí: „Pre mňa je to mimoriadne vzácna chvíľa, byť s pacientmi, kedy odchádzajú na druhý svet. Mne tiež odišli mamka s tatkom a bola som pri nich. A preto som chcela, aby aj za týchto ľudí sa niekto v tejto tak vážnej chvíli modlil, lebo nie vždy sú s nimi ich príbuzní. Určite je to tu v hospici celé premodlené, aj sestry, aj personál je tu výborný. Ale aj ja chcem k tomu prispieť aspoň modlitbou. Modlím sa za nich aj doma so sestrou, potom sa modlím s nimi tu, keď prídem. Máme tiež taký modlitebný krúžok po telefóne s jedným kňazom z Piešťan. A s ním sa modlíme najmä za tých, ktorí nechcú ešte prijať kňaza. A tak to dáme do modlitby a verte, že to pomáha.“
Modliť sa so zomierajúcimi
Potvrdzuje to jej osobná skúsenosť: „Pamätám si na jednu pacientku, ktorá bola apatická celý čas, nereagovala počas môjho odriekania modlitieb, skoro celý týždeň bola úplne bez reakcie. No keď som jej spomenula kňaza a pomazanie, tak zamietavo pokrútila hlavou. Vždy ma to však k nej ťahalo, hoci som mohla zakaždým ísť k inému pacientovi. A veľa ich bolo takých, čo sa aj k modleniu pridalo aspoň miernym pohybom pier. Ja som však veľmi chcela, aby dotyčná pacientka, odišla na druhý svet zaopatrená. Pánu Bohu však nič nie je nemožné, a tak som sa dočkala. Ja aj ona. Nadišiel deň, keď na moju otrepanú otázku, či môžem zavolať kňaza, aby ju vyspovedal a dal jej posledné pomazanie, sa jej hlava zrazu pohla zhora dole. Dve hodiny po tom, ako kňaz odišiel z jej izby, poslednýkrát vydýchla. A táto skutočnosť ma utvrdila v tom, že to čo chcem aj naďalej robiť, je takto pomáhať ľuďom. Aby odchádzali v pokoji, zaopatrení sviatosťami.“
A Dankin odkaz ostatným? „Netreba sa báť urobiť prvý krok čo sa týka akejkoľvek pomoci druhým. Stojí to za to.“
autor: Beáta Oravcová
