Vojna jej dýchala na krk, v charite našla podporu | Slovenská katolícka charita


Vojna jej dýchala na krk, v charite našla podporu

pridal: Monika Domeniková | dátum: 20. januára 2023 | kategória: Príbehy pomoci Ukrajina

Keď 5. marca 2022 dopadajú rakety na Černihiv, ukrýva sa Viktória Ploska so svojím synom a manželom v pivnici ich domu spolu s asi dvadsiatkou ľudí. V ten moment prichádzajú mnohé rodiny o strechu nad hlavou, z domovov sa stávajú ruiny. Časť mesta je úplne zničená. Voda, elektrina a plyn sú nateraz príliš luxusným artiklom. Nikde nie sú. V rozhovore sme sa dozvedeli aj o tom, kedy sa najviac bála a prečo odišla na Slovensko.

Od vypuknutia vojny na Ukrajine už uplynul necelý rok. Ako si spomínate na prvé momenty, ktoré natrvalo ovplyvnili váš život?

Mysleli sme si, že ak začne vojna, budú strieľať priamo v meste. Ale vojna sa začala na okraji mesta, kde sme bývali. Naše mesto bolo okupované z troch strán. Predmestia boli ostreľované takým krupobitím. Mnohé domy našich susedov boli poškodené, alebo zničené. Spomínam si na štyroch ľudí, ktorí v blízkosti nás zahynuli, zasiahol ich granát. V dome manželovej matky vybuchla strela a dom úplne zhorel. Dediny v blízkosti boli tiež okupované.

Nebezpečenstvo ste teda zažili v úplne tesnej blízkosti a vojna vám doslova dýchala na krk. Kedy ste sa najviac báli?

Vedeli sme, že v blízkosti nás odpálili niekoľko rakiet v rýchlom slede za sebou, prostredníctvom raketometu. Niekoľko z týchto rakiet vybuchlo len niekoľko metrov od nášho domu a preto nám rozbilo všetky okná. Schovali sme sa vnútri v dome, kde sme ležali na dlážke. Všetko sa triaslo. Po tomto zážitku sme sa rozhodli odísť do pivnice v našom dome. V nej sme strávili asi týždeň spolu s  ďalšími ľuďmi, bolo nás tam asi 20. Vrátiť do domu sme sa nemohli, bolo to príliš nebezpečné. Posledný večer, ktorý sme strávili v pivnici bol však iný ako ostatné. Počuli sme veľký hluk a vedeli sme, že to znamenalo, že v blízkosti sa odohral veľký útok. V ten moment bolo zničených množstvo domov, pretože tu dopadlo asi päť striel z raketového systému. Pamätám si, že to bolo 5. marca, keď jeden z týchto nábojov zasiahol náš dvor a poškodil dom. Veľmi sme sa báli a uvedomili sme si, že každú chvíľu môžeme zomrieť. Keď časť rakety dopadla na dvor, boli sme v pivnici.

Viktoriin dom po útoku

Čo ste robili potom?

Po tomto veľkom ostreľovaní sme sa z predmestia presunuli do samotného mesta Černihiv. Prichýlila nás tu miestna pravoslávna cirkev, kde našlo útočisko ďalších asi 200 ľudí. Poskytli nám izbu, kde sa nachádzalo približne 20 ľudí, spali sme na dlážke. Stále sme sa veľmi báli, pretože nad oblohou stále lietali lietadlá, a to najmä večer. Každý deň vo večerných hodinách približne okolo 23.00 prelietalo nad mestom niekoľko lietadiel, ktoré zhadzovali letecké bomby v rôznych častiach mesta. Mali sme strach, lebo sme nevedeli, kam dnes bomba spadne. 16. marca spadla pri kostole, kde sme boli, bomba. Steny sa triasli od rázovej vlny, zo stropu padala omietka.

Teraz sa už dá vyhľadať, že letecká paľba a delostrelecké útoky si vyžiadali len v ten deň viac ako 50 obetí. Čo ste vtedy prežívali?

Keďže sme nemali signál, nemali žiadne informácie o tom, čo sa deje.  V blízkosti bolo neveľké mesto Borzna, bolo síce pod okupáciou, ale bolo to zabudnuté mestečko. Bolo maličké a nebolo tam nič zaujímavé. Rusi tak iba prešli mestom, povedali, že je naše a odišli do Černihiva.  Žili sme v tom meste, pretože bolo celkom tiché. Dostali sme sa tam vďaka našim susedom, ktorí nás tam zavolali. Mestečko vôbec nebolo ostreľované a viedla tam len jedna cesta. Nikto odtiaľ neodchádzal, dokonca tu odišlo mnoho ľudí z Černihiva. Tu sme žili až do 11. apríla. Hoci moji rodičia žijú v Černihive, oni tu nemohli prísť.

Prečo?

Moji rodičia nemohli opustiť Černihiv kvôli otcovi, on mal rakovinu, ležal, nebol schopný nikam ísť a mama s ním ostala. Celý mesiac žili bez ničoho. Bez elektriny, vody, bez akéhokoľvek spojenia bol celý ich 9-poschodový panelák. Aj vnútri mali veľkú zimu. Ľudia to robili tak, že vonku pred panelákom urobili oheň, zohriali vodu, vonku si vyrobili toaletu. Napokon tam dobrovoľnícke organizácie priniesli generátor. A 30. marca Rusi odišli z černihivskej oblasti. Všetko bolo takmer úplne zničené. Museli znova spojazdniť elektrinu, vodu a všetko ostatné.

Kedy nastal moment, že ste sa rozhodli odísť?

Černihiv je nebezpečné mesto predovšetkým kvôli hranici s Bieloruskom, nestrieľa sa priamo v meste, ale v blízkosti. Hoci to bolo vtedy pokojné, dohodli sme sa s manželom, že so synom odídem, lebo nikto nevie, čo bude zajtra. V čase, keď sme o tom uvažovali, to bolo tiché mesto, ale ak by sa zopakovalo to, čo sme prežili, už by sme možno nemohli odísť. V Krakove má manžel kamaráta, rozhodli sme sa odísť preto tam. No boli sme tam len mesiac, cítili sme sa opustení a nevedela som, kde môžem hľadať pomoc a syn to tam veľmi ťažko znášal.

To bol zrejme moment, kedy ste rozmýšľali ako ďalej. Uvažovali ste o návrate, alebo o inom riešení?

Vedeli sme, že vrátiť sa je príliš nebezpečné. Aj stále je. Moja sestra, ktorá žije v Kežmarku mi povedala, aby sme prišli za ňou. V centre podpory vládla dobrá atmosféra, hneď som cítila oporu. V Krakove som nevedela, kde mám ísť, tu mi pomohli s dokumentami a povedali mi, kde môžem dať dieťa do škôlky.  Našla som tu mnohých priateľov a dostala som tu pomoc. Aj môj syn Vova prišiel vo veľkom strese a tu mu pomohla bezpečná a priateľská atmosféra v centre podpory, kde sa zhromažďovalo veľa ukrajinských detí. Hrali hry, majstrovské kurzy, a to pomohlo môjmu synovi cítiť sa ako doma. Znovu sa tak upokojil a opäť usmieva. Rovnako ako ostatné deti, ktorým tu tiež pomohli. Už sa adaptoval, je znovu veselý a v škôlke si našiel kamarátov.  Chodí do slovenskej škôlky a má slovenských aj ukrajinských kamarátov.

Čo dnes robíte?

Na Ukrajine som pracovala v kozmetickom priemysle, robili sme rôzne výstavy a pracovala som predovšetkým s ľuďmi. Tiež som vo voľnom čase rada vyšívala a niečo tvorila. Aj tu sa stretávam s mnohými Ukrajincami, s ktorými máme toho veľa spoločného. S deťmi som po príchode začala robiť ručne robené výrobky. Som preto vďačná charite, že zriadila centrá, ktoré pomáhajú nám Ukrajincom lepšie sa adaptovať na život na Slovensku. Môžeme tu dostať materiálnu i psychologickú podporu a dostať potrebné informácie.

Ako ste spomínali, vrátiť sa je príliš nebezpečné. Ako sa pozeráte na svoju budúcnosť?

Verím, že sa vojna skončí a my sa vrátime domov k rodine.