„Závislosť je téma, ktorá je pre väčšinu ľudí tabu a nechcú s ňou mať nič spoločné – najlepšie je dať od nej ruky preč. Veď aj tak si závislí za to môžu sami,“ hovorí na úvod svojho rozprávania mladý muž Tomáš. Hneď však dodáva: „Áno, aj ja si za to môžem sám – ale v živote by mi nenapadlo, že s ňou budem konfrontovaný na vlastnej koži.“
Tomáš sa roky pohyboval na hrane. Dlhodobé užívanie drog uňho vyvolalo silnú fyzickú aj psychickú závislosť. Spolu s ňou prišli problémy so zákonom, konflikty, strata vzťahov, klamstvá, manipulácia a absolútna ľahostajnosť k sebe aj okoliu. Cítil sa ako človek, ktorý za nič nestojí. O zmene nechcel ani počuť – hoci v hĺbke duše tušil, že jeho život smeruje do slepej uličky.
Zlom nastal v lete 2020. Po ukončení protialkoholickej liečby mu odporučili pokračovať v resocializačnom zariadení Domov nádeje v Prešove. „Nevedel som, do čoho idem,“ priznáva. „Tušil som len, že to bude o pravidlách, negatívnych obmedzeniach, o živote v komunite…“
Jeho motivácia bola na začiatku nízka. Tomáš prechádzal aj náročnými fázami – vrátane depresií a výbuchov hnevu. Konflikty spočiatku nezvládal, emócie ho ovládali. No časom pochopil, že ak chce zvládať život „tam vonku“, musí sa naučiť reagovať inak. „Postupne som pochopil, že konflikty ma budú čakať aj doma. Aj frustrácia, aj pocit krivdy. Začal som vnímať, že emócie nemôžu ovládať mňa, ale ja sa potrebujem naučiť zvládať ich.“
Vďaka doliečovaniu dostal možnosť pochopiť, kým je, čo má na sebe meniť, čo meniť nemá a na čom má stavať. Krok za krokom sa učil rozumieť sám sebe. Pracoval na sebareflexii, učil sa prijímať kritiku, zvládať emócie.
Postupne sa stal aktívnym členom skupiny. Komunita a odborníci mu pomáhali pri zmenách takmer od začiatku. Vzťahy, ktoré boli najskôr plné napätia a nedôvery, sa začali meniť. „Ľudia, ktorých som nemohol ani len cítiť, mi zrazu dávali najavo, že ma majú radi a sú ochotní mi pomôcť.“
Dnes hovorí, že abstinencia má zmysel. Je to jediná cesta, ak chce žiť zmysluplne a naplno. „Zmenil som sa. Z klamára a manipulátora sa stal niekto, kto chce pomáhať druhým – a nič za to nechce. Naučil som sa požiadať o odpustenie, keď niekomu ublížim. A keď sa mi niečo nepodarí, viem to priznať.“
Aj po odchode z komunity zostáva rozhodnutý kráčať novým smerom. Pracuje, stará sa o seba, športuje, udržiava vzťahy s abstinujúcimi ľuďmi. Má túžbu vzdelávať sa a raz si nájsť partnerku, s ktorou bude môcť zdieľať pokojný, vyrovnaný život.
Jeho príbeh ukazuje, že zmena je možná aj vtedy, keď sa zdá, že už niet cesty späť. A že každý človek, aj ten na úplnom dne, má šancu znovu vstať.
autorka príbehu: Veronika Futejová, Gréckokatolícka charita Prešov
