Nedávno náš tím Adopcie na diaľku navštívil Verbista páter Lukáš Mizerák. Na misii na Kube je už viac ako 12 rokov. Na Slovensko prišiel po ďalších troch rokoch, a keďže sa blížil Medzinárodný deň detí, porozprávali sme sa s ním o tom, aké mal detstvo on sám, ako prebieha sviatok na Kube a či sú nejaké rozdiely medzi deťmi zo Slovenska a z Kuby.
Aké máte spomienky na vlastné detstvo a čím ste sa chceli stať, keď ste boli ešte malým chlapcom?
Sme väčšia rodina, mám štyroch bratov a veľa času sme trávili spoločne. Bol to veľmi príjemný čas naplnený láskou od najbližších. Otec aj starší brat pracovali v stavebníctve, a teda aj ja som chcel mať podobné zamestnanie. Plánoval som si založiť vlastnú stavebnú firmu a z času na čas som si pozeral rôzne katalógy áut a premýšľal, ktoré by som v tej mojej potreboval. Keď môj druhý brat vstúpil do rehole, začal som aj ja rozmýšľať o tomto povolaní. Neskôr na strednej škole som sa ale vrátil k pôvodnému plánu a po maturite som nastúpil na stavebnú vysokú školu. Počas štúdia som však zažíval ťažké chvíle, ktoré viedli k tomu, že som zo školy odišiel a rozhodol som sa vstúpiť do rehole.
Na Kube žijete už viac ako 12 rokov. Ako sa tu slávi Medzinárodný deň detí?
Kuba je v tomto smere veľmi špecifická. Takmer každý deň slávime nejaký sviatok alebo udalosť. Majú tu deň rybárov, deň škôlkarov či deň pionierov. Samozrejme, aj deň detí, neslávi sa však prvého júna ale vždy v tretiu júlovú nedeľu. Oslavy prebiehajú veľmi skromne, v tomto čase sú už školské prázdniny, a preto školy nepripravujú pre deti žiadne aktivity či hry. Vo väčších mestách zvykne vláda organizovať program, kde sa tancuje a hrajú sa rôzne hry. Na dedinách sa však podobné oslavy nekonajú. Deti sa maximálne stretnú na ulici a spoločne sa niečo zahrajú.
Niekedy sa deti na Slovensku môžu tešiť z darčeka napríklad v podobe sladkosti. Dostávajú aj deti na Kube nejakú drobnosť?
Málokedy sa pri podobných príležitostiach rozdávajú na Kube darčeky. Deti tu napríklad nepoznajú Sviatok sv. Mikuláša a na Vianoce sa nenakupujú žiadne darčeky. Ešte pred revolúciou bolo zvykom navzájom sa obdarovať na Troch kráľov. Po revolúcii sa aj od tejto tradície upustilo, no postupne sa ju snažíme znovu oživiť. Celá situácia je ale veľmi náročná. Častokrát môžu deti o darčekoch len snívať a som šťastný, keď pre ne v obchode zoženiem aspoň lízanku.
Keď sa rozprávame o rozdieloch, sú deti na Kube odlišné od tých na Slovensku?
Rozdiely tvorí nedostatok možností, ktorý ovplyvňuje život detí na Kube. Napríklad futbalové lopty majú len zo zviazaných látok, ozajstnú loptu vidia málokedy. Na dedinách by ste nestretli dieťa, ktoré má topánky, všetky chodia bosé. V mestách je situácia trošku iná, deti tam majú aspoň nejaké šľapky. A ako my za socializmu, veľa sa hrávajú spolu na ulici. Mobilné telefóny či televízor nemá každá rodina a elektrina funguje len v určitých hodinách. Už dlhšie som nebol na Slovensku, tak presne neviem, ale rozdiel v možnostiach je obrovský. Či už sa to týka hračiek alebo sladkostí, mnohé deti napríklad nevedia, čo je to keksík, keď im ho darujem.
Ako potom deti na Kube reagujú, keď dostanú darček?
Absentuje u nich napríklad slovíčko „ďakujem“. Nejde o to, že by boli zle vychovávané. Jednoducho ani dospelí neboli učení ďakovať za dary. Ide o úplne inú kultúru. Raz ma jedna rodina pozvala k nim domov, a keď mi niečo podali, tak som sa poďakoval „gracias“. Udivene sa na mňa pozreli a spýtali sa, že prečo ďakujem, veď sme kamaráti. Mentalita Kubáncov je taká, že tam, kde sa cítiš doma, neďakuješ. Na druhej strane, vnímam v tejto krajine veľkú štedrosť. Keď som jednému chlapcovi daroval spomínaný keksík, namiesto toho, aby keksík hneď ochutnal, bežal za svojím starkým a daroval mu z neho polovičku.