Napriek tomu, že leto pomaly za sebou zatvára dvere, dojmy a zážitky z neho ešte stále máme v živej pamäti. O pár tých svojich sa s nami podelila aj koordinátorka Adopcie na diaľku® na Ukrajine – Katka Pajerská. Kvôli humanitárnej pomoci precestovala tisícky kilometrov do vzdialených častí Ukrajiny, kde sú ľudia vďační aj za bochník chleba. Stihla však aj viaceré výlety a návštevu zoologickej záhrady s deťmi.
Leto je takmer za nami, ako si ho strávila tento rok?
Toto obdobie zvyknem mať zaplnené ešte skôr, než sa začne. Vždy mám naplánované duchovné cvičenia, návštevu u rodičov (hoci tohto roku som ich bola pozrieť len dva dni), niekoľkodňové výlety s viacerými skupinami detí, jednodňové výlety s malými deťmi, duchovné cvičenia pre mladých, programy pre mamičky či spoločné zaváranie v osadách. Pomedzi to som absolvovala niekoľko humanitárnych ciest na východ Ukrajiny, takže môžem povedať, že som mala plné leto, ale som za to veľmi rada. Posledných päť augustových dní som bola spolu s kolegami ešte v Medžugorí.
Čo je pre teba v tomto období najlepším oddychom?
Veľmi častým spôsobom relaxu je pre mňa zmena činnosti. Napríklad po výlete s deťmi si odpočiniem pri praní a žehlení posteľnej bielizne. Na začiatku Mukačeva je taký menší kopec nazvaný Lovačka – naň zvyknem skoro ráno vybehnúť, v tichu a modlitbe tam počkám na východ slnka a potom idem na rannú omšu, kde načerpám energiu do celého dňa. Okrem iného, mám rada turistiku, bicykel a knižky.
Aký najkrajší moment ti utkvel v pamäti počas práce s deťmi?
Tešilo ma, keď som videla ich radosť pri kŕmení zvieratiek v ZOO. Aj pracovníci ZOO boli nadšení a pripravili nám krmivo pre zvieratká. Keby sa dalo, deti by strávili aj celý deň vysmiate pri opičkách. Deti boli veľmi šťastné, keď si malé opičky brali z ich rúk jabĺčka a keď mohli pohladiť poníkov. Iné napríklad zvládli lanovú dráhu Tarzanku. Boli sme pri vodopáde v Karpatoch, a hoci pršalo, deti sa radovali, že môžu byť v pršiplášťoch a že potom vyšlo slniečko. Bola to pre ne odpoveď neba na ich modlitby. Jedno dievčatko, Žófika, na záver pobytu povedala, že najviac sa jej páčilo, že v sprche bola voda a tá voda bola teplá.
V lete zvykneš kompletizovať konkrétne správy pre darcov zo Slovenka. Deti z okolia Mukačeva však často bývajú v odľahlejších dedinkách a cesta k nim je náročnejšia. Ako prebieha návšteva u týchto detí?
Deti z okolia Mukačeva bývajú v rozpätí do 250 kilometrov. V priebehu roka, keď k nim prídem na návštevu, sú deti často v škole alebo u kamaráta, kde je internet, aby boli spolu na online vyučovaní. V lete sa snažím plánovať návštevy tak, aby som sa mohla stretnúť s deťmi a ich rodičmi osobne. Viaceré z nich bývajú na lazoch, takže cesta k nim zaberie dosť času, pretože po určitý bod sa dá ísť autom a potom pokračujem pešo. Niektoré deti z krízových rodín zase poznám cez ich učiteľky alebo vychovávateľky, čiže najprv si musím dohodnúť termín s nimi a potom ideme za deťmi spoločne.
Deti dopredu vedia, kedy prídem, pripravia svoje listy alebo kresbičky. Posedíme spolu, podonášajú mi zošity, aby sa pochválili, ako im ide učenie a pohráme sa. Prípadne ideme niekedy na prechádzku do lesa a ukážu mi, kam chodia na hríby. S rodičmi vypijeme spolu kávu alebo čaj, porozprávame sa, čo je nové, komu sa podarilo zohnať akú prácu a s akými problémami sa denne boria. Momentálne sa naše reči točia okolo prebiehajúcej vojny, ktorá priniesla najväčšie ťažkosti práve tým najchudobnejším.
V rámci Ukrajiny sa nezdržiavaš len na Zakarpatí. Ktoré mestá si toto leto navštívila v rámci poskytovania humanitárnej pomoci?
V Charkove som bola od júna asi sedemkrát. Ďalej sme boli v okolitých mestách Lyman, Kramatorsk, Zarične, Kupjansk, Pishchane, Kostiantynivka, Dubrivka a v dedinkách okolo Barvinkového, kde pravidelne pomáhame viacdetným rodinám a rodinám, ktoré vzali do opatery siroty. Boli sme viackrát v mestách ako Mykolaiv, Cherson, Partyzanske, Antonivka či Olexandrivka. Pri každej ceste zažijem niečo, čím Boh potvrdzuje, že stojí pri nás a chráni nás. Napríklad pri poslednej ceste do Mykolajeva mi telefonoval jeden známy a spýtal sa, či by sme mohli niečo priniesť jednej pani, ktorá žije v Chersone so svojím synom. Zistila som si jej adresu, nakúpili sme potraviny a zohnali pre nich aj jeden melón. Keď som videla ohromnú radosť malého Bohdanka a vďačnosť mamy, ktorá mala v poličke posledného pol hrnčeka ryže, pomyslela som si, že sa oplatilo prekonať strach a prísť do obstrelovaného Chersonu už len kvôli nim.
Ako predávanie balíkov humanitárnej pomoci prebieha?
Keď prinášame humanitárnu pomoc do dediniek, chodíme postupne po uličkách a na každej vyložíme balíky s potravinami podľa počtu obyvateľov. Keď si po ne prichádzajú predovšetkým starší ľudia, snažíme sa s nimi aj porozprávať a vypočuť si ich. Mnohí potrebujú povzbudzujúce objatie či objatie, v ktorom sa môžu vyplakať. Naposledy ma pri Lymane chytilo za srdce, keď prišla ku mne jedna babička. Povedala mi, že vie, že k nim prichádzam častejšie a či by som jej nabudúce nemohla priniesť jednu zimnú vetrovku lebo jej skoro všetky veci zhoreli po zásahu granátu. Vonku bolo asi 31 stupňov, slnko silno pálilo a oni sa už boja, čo bude v zime…
Cestuješ do viacerých oblastí Ukrajiny. Koľko kilometrov máš za sebou od začiatku leta a čo ťa pri takých diaľkach povzbudzuje?
Precestovala som približne 30 tisíc kilometrov za leto. Jedna cesta je asi tri až tri a pol tisíc kilometrov, ale boli cesty, kedy sme za päť dní urobili aj päť tisíc. Chodievame v tíme dvaja, traja alebo piati. Povzbudzuje nás, že spoločne môžeme urobiť dobro pre tých, ktorí trpia. Podľa potrieb ideme aj tromi autami. Niekedy ťaháme 16 až 19 hodín za volantom s asi dvomi prestávkami na kávu a natankovanie. Veľkým povzbudením je, že cestujeme ku konkrétnym ľuďom. Keď si predstavím už známe tváre poznačené strachom, bolesťou, utrpením, ale aj radosťou, že k nim niekto znovu a znovu príde, rada prekonám únavu alebo iné ťažkosti spojené s cestou. Pri poslednej ceste do Kupjanska sa jeden dedko rozplakal, keď sme mu doniesli bochník chleba. Pobozkal ho a povedal, že naposledy jedol chlieb pred mesiacom, keď sme mu ho my darovali. Preto rada cestujem za týmito ľuďmi znova a znova a prinášam posolstvo Božej lásky.