November je mesiacom, keď sa dni krátia a chlad zalieza pod kožu. Pre 43-ročnú Andreu z Košíc však tento november znamená niečo celkom iné – teplo domova a prvé výročie nového života. Pred rokmi ju rodinné okolnosti vyhnali na ulicu, kde prežila tri kruté zimy. Dnes nás s úsmevom víta vo svojom byte v Spišskej Novej Vsi, ktorý získala vďaka projektu Housing First (Bývanie ako prvé) Spišskej katolíckej charity.
Vchádzame do novostavby, prechádzame čistou priestrannou chodbou a na druhom poschodí klopeme na dvere. Na nich visí ozdobný veniec s nápisom Vitajte. Dvere nám otvára usmiata žena a vôňa čerstvo prekvapkávanej kávy. Toto nie je len návšteva, je to svedectvo o tom, že zázraky sa dejú, keď sa stretnú dobrí ľudia.
„Je to dobrá žena“
Sprevádza nás Katarína Vanacká, dlhoročná pracovníčka Spišskej katolíckej charity (SpKCH). Práve ona sa venuje ľuďom v ťažkých situáciách, ktorí stratili strechu nad hlavou. O Andrei sa dozvedela vďaka spolupráci s nadáciou Úsmev ako dar. Keď sa rozhodovalo o tom, či Andreu podporiť, stačili tri slová od partnerov z nadácie, ktoré Katarínu presvedčili: „Je dobrá žena.“
A nemýlili sa. Andrea nás usádza, no sama si skromne sadá na zem do tureckého sedu vedľa postele, ktorú zdieľa so svojou 7-ročnou dcérkou. Jej otvorenosť a pokora sú okamžite citeľné.
Ťažké rozhodnutie matky
Andrea začína rozprávať svoj príbeh bez príkras. Priznáva, že na ulicu sa človek dostane ľahko, no cesta späť je tŕnistá.„Je potrebné rozlišovať ľudí, ktorí na ulici chcú byť, a tých, ktorí sa tam ocitli nedobrovoľne,“ vysvetľuje.
Spomína na obdobie, keď polroka prežívala v ošarpanej, opustenej škôlke. Aj v tých najhorších podmienkach sa však snažila zachovať si ľudskú dôstojnosť. „Vodou z Hornádu a čistiacim prostriedkom som drhla kachličky, snažila som sa to tam skrášliť,“ hovorí.
Zlom prišiel, keď si uvedomila, že toto prostredie je pre jej deti nebezpečné. Urobila to najťažšie, no vtedy najzodpovednejšie rozhodnutie – požiadala úrady o pomoc a dobrovoľne umiestnila deti do detského domova. Trvalo dlhých osem rokov, kým sa jej podarilo získať ich späť.
Cesta k nezávislosti
Dnes má Andrea tri dospelé deti, s ktorými má kamarátsky vzťah, a najmladšiu dcérku pri sebe. Jej cesta z ulice viedla najprv cez Zariadenie núdzového bývania, kde ju prichýlila riaditeľka DCH sv. Jozefa, Alexandra Hovancová.
Andrea však nechcela len prežívať, chcela žiť. Vďaka svojej ctižiadostivosti sa vypracovala. Dnes pracuje ako koordinátorka aktivačných pracovníkov a riadi tím rómskych žien. Paradoxne, žena, ktorá sama potrebovala pomoc, dnes pomáha iným.
Hoci pracuje na polovičný úväzok, jej hospodárenie je obdivuhodné. Charita jej prostredníctvom projektu prispieva na nájom sumou 210 eur, no všetko ostatné – energie, stravu, školské pomôcky pre dcéru – si hradí sama. Dokonca si dokázala našetriť na novú práčku, hoci by ju mohla dostať cez charitný projekt. Chcela si ju však kúpiť za vlastné. Je to pre ňu symbol jej novej sebestačnosti.
Sen o vrátení dobra
Keď sa jej na záver pýtame, či je šťastná, neváha ani sekundu. „Áno, som. Veď som z ničoho získala toto,“ ukazuje okolo seba. „Zvykla som si na mesto aj na ľudí. Nepotrebujem veľa.“
Jej plány do budúcna sú jasné a dojemné. Hoci je vyučená umelecká krajčírka, túži po práci na plný úväzok v sociálnej oblasti. „Mojím snom je byť opatrovateľkou starých ľudí. Chcem dať charite to, čo ona dala mne. Myslím si, že si to zaslúži,“ uzatvára Andrea.
Jej príbeh je dôkazom, že projekt Housing First nie je len o poskytnutí bytu. Je o vrátení dôstojnosti, o dôvere a o tom, že keď podáte človeku pomocnú ruku, môže sa postaviť na nohy a kráčať ďalej sám – a možno časom podá ruku niekomu ďalšiemu.
