1. októbra si pripomíname Medzinárodný deň starších ľudí. Október je zároveň Mesiacom úcty k starším. Je to príležitosť zastaviť sa pri ľuďoch, ktorí celý život budovali svoje domovy, starali sa o rodiny a vytvárali miesta plné spomienok.
Na Ukrajine však mnohí seniori prežívajú toto obdobie úplne inak. Vojna zasiahla ich domovy, pripravila ich o blízkych a zmenila aj veci, ktoré boli kedysi samozrejmosťou. Prežiť ďalší deň dnes môže znamenať premýšľať nad tým, ako vykúriť dom, kúpiť lieky či zabezpečiť jedlo.
Príbeh Zinaidy a Mykolu Savunovcov z Ljubomyrivky ukazuje vojnu práve z tejto perspektívy.
Domov, ku ktorému sa vrátili
V stepi severného Čierneho mora leží dedinka Ljubomyrivka. Zinaida a Mykola tu prežili desaťročia svojho života. Mali dva domy. Jeden si postavili vlastnými rukami, druhý bol starý rodičovský dom z 19. storočia. V jeho stenách sa ukrývali spomienky niekoľkých generácií.
Keď 24. februára 2022 začali výbuchy, Zinaida netušila, čo sa deje. Spočiatku si myslela si, že prišla len silná búrka. Potom zapla televíziu a dozvedela sa, že sa začala vojna.
O niekoľko dní neskôr museli spolu s ostatnými obyvateľmi dediny odísť. Ljubomyrivka bola okupovaná.
Po oslobodení Chersonu v novembri 2022 sa Zinaida a Mykola rozhodli vrátiť. Patrili medzi prvých obyvateľov, ktorí sa do dediny vrátili.
To, čo našli bolo bolestivé. Z dediny, ktorú poznali celý život, zostali len zničené budovy, poškodené domovy a krátery po výbuchoch.
Vojna sa podpísala aj na ich domoch.
Starý rodinný dom zasiahol požiar. Dom, ktorý bol súčasťou rodiny celé desaťročia, už žiaľ nebolo možné zachrániť. Ten druhý zostal stáť, no mal zničenú strechu a rozbité okná. Voda a zima postupne ničili to, čo v ňom zostalo.
Napriek tomu sa Zinaida a Mykola rozhodli zostať.
Prvé týždne po návrate upratovali, odnášali trosky, zakrývali okná a snažili sa vytvoriť aspoň základné podmienky na bývanie. Strechu sa im neskôr podarilo obnoviť vďaka štátnemu programu.
Už im nestačia iba vlastné sily
Domov sa im postupne pomaličky darilo obnovovať, no nie všetko zvládnu vlastnými rukami.
Zinaida a Mykola žijú z dôchodkov, ktoré sotva pokrývajú základné potreby. Zaobstarať si dostatok jedla a potrebné lieky je pre nich čoraz náročnejšie. S pribúdajúcim vekom im navyše ubúdajú sily na fyzicky náročnú prácu a starostlivosť o domov, ktorý stále potrebuje opravy.
To, čo bolo kedysi samozrejmosťou, sa po vojne stalo každodennou starosťou.
A práve tak vyzerá vojna mnohých seniorov na Ukrajine. Nie vždy ako výbuchy a sirény. Niekedy ako otázka, či bude v dome dosť tepla, či zostanú peniaze na lieky alebo či bude z čoho pripraviť ďalšie jedlo.
Z popola vyrástla nádej
Na dvore Savunovcov však vyrástlo niečo, čo tam nikto nečakal.
Z malého výhonku, ktorý prerazil vrstvu popola po požiari, začal rásť mladý agát.
Pre Zinaidu a Mykolu sa stal symbolom nádeje. Pripomína im, že aj na mieste, ktoré poznačil požiar a vojna, môže opäť vyrásť život.
Na Ukrajine zostávajú seniori, ktorí nechcú opustiť svoje domovy. Chcú zostať tam, kde prežili desaťročia svojho života. Po vojne však často potrebujú pomoc s tým najzákladnejším, s potravinami, liekmi, hygienickými potrebami či vykurovaním.
My im chceme byť nablízku.
Aby seniori ako Zinaida a Mykola nemuseli zostať sami.
A aby spolu s mladým stromom na ich dvore mohla ďalej rásť aj nádej.
