Dvojčatá Mária a Karolína Rudolfové strávili pol roka vo Rwande, v Kultúrnom centre sv. Vincenta Pallotti v meste Kibeho, ktoré funguje ako škôlka a doučovacie centrum pre tamojšie chudobné deti.
Maximálna kapacita je 120 detí, z toho dôvodu nemohli do centra prijať všetky, ktoré sa hlásili. Dvojčatá sa pri výbere detí síce riadili zaužívanými parametrami, ale bolo to podľa nich porovnávanie biedy s ešte väčšou biedou. Aj napriek veľkej chudobe, s ktorou sa stretli zoči voči, boli však prekvapené, aké sú africké deti vzorné a disciplinované. „Považujeme za samozrejmosť, že deti v ich veku by už mali vedieť používať toaletu, umývať si zuby či sedieť na stoličke. Deti v Afrike sme to museli učiť. Naše deti zase musíme učiť, ako si majú pomáhať, deliť sa s druhými či v pokoji sa najesť, čo zase za samozrejmé považujú v Afrike,“ hovoria.
V centre sa s deťmi hrali, zapájali ich do kreatívnych aktivít a trávili s nimi voľný čas. „Neraz sme im robili druhé mamy, radi nás objímali a dotýkali sa nás. Od rodičov, ktorí musia tvrdo pracovať, sa im nedostávalo veľa prejavov nežnosti. Deti sú neraz odkázané samé na seba, starajú sa aj o mladších súrodencov. S rodičmi majú skôr rezervovaný vzťah, nie sú na seba tak silno naviazaní, ale možno vďaka tomu sa ľahšie adaptujú na prostredie, v ktorom žijú,“ domnievajú sa dvojčatá.
Deti sa učia od mala po anglicky, no skôr memorujú učivo, bežne ju veľmi nepoužívajú. Oficiálnym jazykom je vo Rwande kyarwandčina, ktorej si dokázali osvojiť dievčatá len základy. Ako sa teda s deťmi dorozumievali? „Po východniarsky,“ spomínajú s úsmevom. Dôležitý je podľa nich totiž akcent, deti už z neho dokázali pochopiť, čo im dvojčatá chcú povedať.
Vo voľnom čase sa deti radi hrajú tak, že naháňajú pneumatiky paličkami, bubnujú, spievajú a veľmi sa tešili, keď im Slováci na púti vo Rwande priniesli lopty. „Zrejme by sa nevedeli hrať s hračkami, ako majú naše deti.“ Veľkú radosť im urobilo aj ihrisko, na ktorého vybudovanie sa dvojčatám podarilo vyzbierať prostriedky od štedrých darcov zo Slovenska. „Od rána do večera by sa hojdali, aj to bola pre nich motivácia prísť každý deň do centra,“ vravia.
Podmienky v akých tieto deti vyrastajú, si ľudia nevedia predstaviť. Ľutovať ich však netreba, skôr naopak, to, že sa v Afrike vedia tešiť z maličkostí a vážia si viac jeden druhého, môže byť ponaučením pre tých, ktorí sa rozhodnú na kontinent vycestovať. „Im stačí ku šťastiu, ak im niekto popraje, aby mali pekný deň.“
Tento diel charitného podcastu sme nahrávali v pôstnom období, kedy na charite beží zbierka Pôstna krabička a práve výťažok z nej ide na prevádzku tohto charitného centra. Nájsť si zmysluplný projekt je aj podľa dvojčiat tou najlepšou voľbou, akým môžno pomôcť chudobným v Afrike.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v našom najnovšom podcaste s názvom S africkými deťmi sme sa rozprávali aj po východniarsky.
