Otec Jens Petzold pochádza zo Švajčiarska, je kresťanom a kňazom, ktorý sa však obrátil až po svojej dobrodružnej ceste v Sýrii. V súčasnosti je predstaveným kláštora v Sulejmanii, s ktorým Slovenská katolícka charita spolupracuje na projektoch na pomoc ľuďom zasiahnutých ozbrojeným konfliktom v krajine. Na pár dní sa zastavil na Slovensku a pri tej príležitosti sme sa ho opýtali na jeho službu a životnú cestu.
Ste švajčiar, predstavený kláštora v Iraku, pričom kresťanom ste sa stali až v dospelosti. Ako sa to celé stalo?
Od mojich 20 rokov som sa veľmi zaujímal o duchovné záležitosti. Po prečítaní viacerých kníh som sa rozhodol ísť tam, kde majú náboženstvá svoje korene. V Damasku som strávil 7 mesiacov a študoval arabčinu. Chcel som precestovať celú strednú Áziu a arabčina sa na to mohla hodiť. Potom ma priateľ zavolal do kláštora Deir Mar Musa. Veľmi sa mi tam páčilo. Bol som už na odchode, keď mi otec Paulo, jeho zakladateľ, povedal: „Nebudem sa s tebou lúčiť, lebo sa hneď zajtra vrátiš.“ A vrátil som sa. Toto sa opakovalo niekoľkokrát. Posledný raz však prišiel, aby som tam zostal jeden rok na duchovné rozlišovanie. Uvažoval som, čo mám robiť. Bolo to pre mňa ťažké rozhodovanie, ale zostal som. Po tom roku som požiadal otca Paula o krst. A prečo som sa stal kresťanom? Odpoveď je veľmi blízka tomu, čo som hľadal v odpovedi na jednu z mojich základných otázok: Ako náboženstvá do seba zapadajú? Keďže som mal šťastie na komunitu, ktorá túto otázku a celkovo medzináboženský dialóg berie vážne, našiel som v kresťanstve otvorenosť voči iných náboženstvám. Zvláštne, nie? (smiech) Ľudia väčšinou uveria na základe osobného svedectva kresťanov. To sú dvere, tak sa ľudia menia na učeníkov Ježiša Krista.
Ako tam teda vyzerá kresťanská komunita?
Kresťanská komunita na Strednom východe je veľmi zaujímavá. Špeciálne v Sýrii, Palestíne a Iraku, pretože kresťania sú zároveň príslušníkmi rôznych politických, kultúrnych či náboženských skupín. Vezmite si iracké mesto Kirkuk. Rozpráva sa tam arabsky, kurdsky a turkménsky. V Kirkuku sa najdlhšie používa turkménčina. Takže máme kresťanov, ktorých materinský jazyk je turkménčina a z ich fyziognómie je jasné, že sú Turkménčania, a nie Arabi či Kurdi. Potom máme kresťanov, ktorí pochádzajú väčšinou z juhu a hovoria po arabsky a aj kultúru majú arabskú. Rovnako je to s Kurdami. V každej tejto skupine majú ľudia rozličné názory na politiku. Práve pre tieto rodinné putá sú kresťania najlepšími partnermi na vyjednávanie a dialóg medzi týmito skupinami, ktorý vedie k mieru. Toto je charizma nás kresťanov.
Aké je postavenie kresťanov na Strednom východe?
Kresťania sú tu vysoko cenení ľudia. Majú najlepšie školy, kam chodievajú deti štátnych predstaviteľov. Dá sa jasne rozpoznať, že mnohé veci sú v tamojšej spoločnosti vďaka kresťanstvu. Poznám mnoho osobných svedectiev kresťanov, ktorí pomáhajú miestnym ľuďom bez rozdielu a nehľadia na ich náboženské presvedčenie. Je tu mnoho lekárov, ktorí liečia chudobných. Taktiež iniciatíva biskupa Yousifa Thomasa Mirkisa. Zriadil polikliniku, ktorá je otvorená naozaj pre všetkých. Robia v nej spoločne kresťania a moslimovia. Všetci sa dobrovoľne rozhodli pracovať v takýchto podmienkach. Je to jeden z príkladov, že žiť a pracovať spoločne napriek rozličnému vierovyznaniu je možné. Nie je to niečo,čo by prišlo automaticky, ale dá sa to.
Aké problémy majú ľudia v Iraku?
Veľkým problémom pre všetkých je nájsť si prácu. Stále je tu prítomná veľká iniciatíva vybudovať nanovo celé dediny na Ninivskej planine, nielen tie kresťanské, ale aj moslimské a jezídske. Je tu snaha, ale spolu s ňou tu musí byť ekonomická pomoc. Nie je to všetko len o peniazoch, ale aj o know-how, o firmách, ktoré sa vrátia či investujú do tohto regiónu, aby sa vytvorili pracovné príležitosti pre mladých ľudí a tých, ktorí už prácu mali, ale ju stratili. Toto je veľmi dôležité. Ak chceme, aby tento región mal budúcnosť, musí sa rozvíjať.
Akú budúcnosť máte na mysli?
Budúcnosť života. Ľudia nikdy nebudú tam, kde si nemôžu zarobiť na živobytie. Ľudia neopúšťajú krajinu len preto, lebo na nich niekto namieril zbraň. Špeciálne príbeh Talianska alebo Švajčiarska ukazuje, že chudoba bola vždy silným faktorom, prečo ľudia odchádzali. Predtým to bola Amerika a milióny ľudí odišli, pretože vo svojej krajine si nezarobili dostatok. Zvláštnosťou je, že ľudia odchádzali aj zo Švajčiarska.
Ste predstaveným kláštora v Sulejmanii v Iraku, ktorý je zasiahnutý problémom migrácie a utečencov. Zo dňa na deň ste ubytovali 250 ľudí. Aké to je byť utečencom?
Keď vlastníte pas, v mojom prípade švajčiarsky, alebo pas jednej z krajín Európskej únie, tak si môžete vybrať, kam chcete ísť, vycestovať, kde chcete pracovať. To je veľký rozdiel medzi nami a utečencami, napríklad Sýrčanmi, ktorí sú teraz v Iraku. Alebo takí vnútorní vysídlenci, museli odísť zo svojich domovov, ale tiež nie sú vždy prijímaní s láskou a pochopením. Psychologicky je to úplne odlišné postavenie. Buď máte slobodnú voľbu, alebo núdzu, v ktorej sa rozhodujete.
Aké to bolo na začiatku? Ako a kedy ste si vybrali, že chcete pomáhať?
V roku 2014, hneď potom, ako Daesh (tzv. Islamský štát) zabral celú Ninivskú planinu, sme mali 60 ľudí pred dverami nášho kláštora. Vtedy nebola namieste otázka, či pomáhať, alebo nepomáhať. Bola to vec morálky. Museli sme pomôcť. Ubytovali sme ich teda v kláštore, bolo to v auguste, a potom v septembri sa číslo zvýšilo na 250 utečencov. V našej farnosti ich bolo celkovo 5000. Vyzerá, že je to veľká vec, ale musíte si predstaviť, že až 1,6 milióna ľudí prišlo do regiónu Kurdistan. Kurdistan je obývaný Kurdami, ktorých sú tam 4 milióny, a arabskí utečenci majú problém ,že Kurdi rozprávajú po kurdsky a nie po arabsky, majú odlišné zvyky. Napríklad v Sulejmanii chodia ľudia spávať celkom skoro, vstávajú zavčasu a jedávajú presne o 12:00. Arabi však chodievajú do postele dosť neskoro, obedujú o 14:00 a vstávajú neskôr. Takže sú tu konflikty v organizácií mesta Sulejmania, kde je 200 000 utečencov a menšiny majú tak 10-20 000 jezídov či kresťanov. Toto prináša konflikty do spoločnosti a mení dynamiku mesta.
Hovorili ste o kultúrnych a náboženských rozdieloch. Ako dodávate ľuďom entuziazmus v takýchto podmienkach?
V našom prípade musíte najprv hovoriť o potrebách, pretože všetci títo utečenci museli odísť zo svojich domovov narýchlo. Nebolo to tak, že sa mohli pripraviť a zbaliť si všetko, čo potrebujú. Napríklad naši kresťania prišli na autách, ale bez ďalšieho oblečenia. Toto bol veľký problém. Dôležité je sa pýtať, aké sú ich potreby, a zvážiť, ktoré sú objektívne. Možno sú v šoku, majú traumu, niekedy si nevedia zvážiť, čo naozaj potrebujú.
Pracujete na viacerých charitatívnych projektoch. Môžete nám ich bližšie popísať?
V posledných rokoch máme v Sulejmanii v irackom Kurdistane projekt, kde sa staráme o spomínaných 250 ľudí. S pomocou vašej Charity (Slovenskej katolíckej charity a Konferencie biskupov Slovenska, pozn. autora) a s Caritas Irak sme zakúpili generátor elektrickej energie. V Sulejmanii, hoci je to moderné mesto v rôznych iných aspektoch, sme na tom s dodávkami energie veľmi zle. Slovenská katolícka charita nám pomáha aj s ďalším projektom, ktorý je dlhodobejší. Pomáha s výstavbou ženského kláštora a domu pre ženy. Tento dom je tiež súčasťou väčšieho projektu, ktorý je zameraný na kultúrny a medzi náboženský dialóg medzi Sulejmaniou a ďalšími časťami Iraku. Postupne ho staviame, ponúkneme 35 lôžok na duchovné cvičenia, na stretávanie mládeže. Na prízemí chceme mať priestor pre malé konferencie a celkovo bude tento dom miestom aj pre ženy. Miesto, kde bude priestor na dialóg o postavení žien na Strednom východe.
Čo pre vás teda znamená Charita?
Charita nebola založená, aby bola len charitatívnou organizáciou. Pre mňa je to nástroj pastorácie, ktorý uskutočňuje lásku Ježiša Krista. Lásku ku všetkým a predovšetkým k znevýhodneným. Služba je koreňom a dôležitou súčasťou Charity rovnako pre tých, ktorí pomoc dostávajú, ako pre tých, ktorí ju dávajú. Sú to ľudia, ktorí pomáhajú vďaka organizácii.
Ako sa tá láska prejavuje?
V prvom rade je dôležité pozrieť sa na slovo charita, pochádza zo slova caritas. Máme prekrásnu encykliku emeritného pápeža Benedikta, ktorú písal o agapé, caritas a eros. Odporúčam, aby ste si ju prečítali. (Encyklika Deus Caritas est, pozn. autora) Caritas je starostlivosť o druhých ľudí, nie je to len o dávaní, je to o prebratí zodpovednosti. Je odpoveďou, keď konáte z presvedčenia, a nie iba z povinnosti. Je to rozhodnutie pre druhých. Je jednou z troch foriem lásky. Je to láska k druhým, je to to, čo Ježiš priniesol na kríži, záchrana každého. Preto caritas nemôže byť anonymné dávanie, ale je to tiež záujem o človeka, ktorému pomáhate. Nie je to o kvantite. Keď hovoríme o utečencoch v našom kláštore, tak hovoríme o mužovi, žene, rodinách, o ľuďoch, ktorí v tomto momente nie sú schopní zabezpečiť si všetky základné potreby, ktoré majú. Je to veľký záväzok pomôcť človeku v núdzi, ak môžem.
Zhováral sa: Ján Košta
foto: Ján Košta, archív Jensa Petzolda
