Amizmiz je najviac postihnutou oblasťou zemetrasením v Maroku. Pozostáva z veľkého počtu dediniek, v ktorých býva takmer 68-tisíc obyvateľov. 90% týchto ľudí sa počas  minúty ocitlo na ulici, bez svojich domov a možnosti obživy. Vďaka Vašej štedrosti pomôžeme 400 z nich prežiť zimu. 

Náš sprievodca Ibrahim trpí cukrovkou, žije s celou rodinou v stane na záhrade svojho suseda. Víta nás s otvorenou náručou a okamžite nás vedie k sebe „domov“. Pred dvoma týždňami prišiel takmer o všetko, no neváha nás ponúknuť tradičným zeleným čajom a misou šošovice. V okolí Asni je približne 120 malých dediniek, každá pozostáva zo 40 – 50 rodín. Ibrahim ich má na starosť 8 a nasledujúce dva dni nás previedol takmer všetkými. V začiatkoch 90-tych rokov zakladali vo všetkých dedinkách združenia, ktorých úlohou je postarať sa o miestnych ľudí v núdzi. Vďaka tomuto systému bude aj naša pomoc adresná.

Pri vstupe do týchto oblastí na nás už čaká prezident združenia a ukazuje nám dlhé zoznamy s údajmi o každej rodine postihnutej katastrofou. Prišli sme bez materiálnej pomoci monitorovať situáciu, no napriek tomu nás ľudia vodili do svojich stanov, núkali nám čaj a nebáli sa nás vpustiť do svojho súkromia. Keď mi ukazovali, ktorá stena či sutina zabila čieho brata, manželku, syna, váhala som, či sa pýtať viac, no oni sami chceli rozprávať. Bez sťažností, ponosovania, žobrania. Len sa podelili s niekým o svoje trápenie. Ako vravel Ibrahim: „Smrti sa nebojím, všetci k nej smerujeme.“ Nepociťuje dokonca ani hnev. Namiesto toho hovorí o solidarite a sile komunity – „Tí, čo majú toho málo, dávajú tým, ktorí nemajú nič.“ Väčšina pomoci, ktorá prichádza k ľuďom je od miestnych, ktorí sú sami bez tak chudobní. Riadia sa heslom  –  mať mál je stále viac ako nemať nič.

ĎAKUJEME❤️

Slovenskej katolíckej charite sa dosiaľ podarilo vyzbierať viac ako 40-tisíc €. Aj vďaka Vašej štedrosti charita v Maroku poskytne ľuďom zasiahnutých zemetrasením pomoc v podobe stanov a ich vybavenia, zimného oblečenia a hygienických balíkov.

Maroko si ma okamžite získalo svojou pestrofarebnosťou, rešpektom voči iným náboženstvám, úprimným prejavom ľudí a ich nezlomnou povahou. Jeho kultúrne centrum, Marakéš, lákalo svojimi trhmi v historickej časti Medina. Kde tu boli popadané strechy, puknuté steny, niekde aj celá budova. Tam chodili malé bagre, ktoré odvážali trosky. Hodinu cesty od Marakéša leží na skalách dedina Moulay Brahim. Predstaviteľ miestnej asociácie sám prišiel o dom, no čas trávi riadením pomoci pre ostatných obyvateľov. Donedávna všetci prežívali vďaka miestnemu trhovisku, ktoré navštevovali aj turisti. Teraz tam len rýchlo prebehneme, aby sme mohli odfotiť zvyšky ich živobytia. Biedni sa stali ešte biednejšími. V skratke, 4 500 obyvateľov, 32 mŕtvych. 1 000 rodín, 90% sa ocitlo na ulici, po 2 týždňoch od katastrofy dostali niekoľko toaletných záclon. Čoskoro vykopú kanalizáciu a kúpia dnu aj toalety. Stanov nie je dostatok. Ľudia neváhajú a stavajú svojim susedom obydlia z čoho sa dá – igelitové steny, trámy z bambusu. Detské ihrisko na deke na ulici, poľná kuchyňa a prírodné WC čoskoro nebudú cez zimu udržateľné. „Charita musí systematicky pomáhať v troch hlavných krokoch,“ vysvetľuje humanitárny pracovník, Benali Fouad, z charity Rabat, s ktorou sme nadviazali spoluprácu. V prvom rade je potrebné ľuďom poskytnúť urgentnú humanitárnu pomoc, ako je zásoba trvanlivých potravín a vody. Druhým krokom je prežitie zimy. „Tu musíme reagovať rýchlo, už o mesiac nebude možné prežiť v takýchto provizórnych stanoch,“ doplňuje jeho kolega Jean-Philippe. Momentálne sa v jednom stane tlačí aj 20 ľudí. Berberi, ktorých silným znakom prežitia je čas strávený s rodinou, nemajú viac súkromie so svojimi najbližšími. Menšie rodinné stany, do ktorých sa dá priviesť elektrina a kúrenie, sú riešením. Pri treťom kroku, obnove domov, sa čaká na pokyny vlády. V najbližších mesiacoch by mali všetky prejsť technickou kontrolou, rozhodne sa, ktoré sa ešte dajú opraviť. Spamätanie sa zo zemetrasenia a vybudovanie normálneho života tak zaberie ešte ďalšie roky a obyvatelia pohoria Atlas budú aj naďalej potrebovať našu pomoc. 

Po niekoľkých dňoch strávených s Ibrahimom, mu do ruky dávam aspoň tašku s banánmi a spontánne ho objímam. Po úsmevnej rozlúčke sadám do auta a snažím sa usporiadať si myšlienky. Hlavou mi už ide len veta môjho ďalšieho priateľa Yusifa: „Aj keby ste žiadnu pomoc nepriniesli, dali ste nám nádej.“

Dominika Šimonffyová