Seido Cato je otec 6-člennej rodiny z kurdskej obce Hatarah. Patrí medzi 7 miliónov iračanov, ktorí podľa Irackého červeného polmesiaca nemajú prístup k pitnej vode. Slovenská katolícka charita v spolupráci s irackou organizáciou Shingala Azad preto v tejto obci vŕta studňu na pitnú vodu. Výstavba je spolufinancovaná z programu oficiálnej rozvojovej pomoci SR, SlovakAid. Hotová bude už v septembri. Čo to pre neho a pre celú obec znamená? Dozviete sa v rozhovore.

Môžete nám povedať niečo viac o vás a vašej rodine?

Pochádzam z obce Hatarah, kde sa narodili aj moji rodičia a prarodičia. Volám sa Seido Cato a mám 47 rokov. Mám skvelú manželku, ktorá mi porodila 4 deti, 3 dievčatá a jedného chlapca. Ako malý som nemohol dokončit školu. Boli sme chudobní. Pochádzam z 11 súrodencov a aby sme mali jedlo a iné potrebné veci sme pomáhali rodičom. Chodili sme na pole a starali sa o dobytok, ale pre moje deti chcem iný život. Chcem, aby vyštudovali a mali šancu žiť lepšie.

Vaše detstvo muselo byť náročné. Kedy ste odišli zo školy?

Myslím, že som skončil v piatej triede. Boli sme chudobná rodina, bolo nás veľa, ale mali sme svoje pole a dobytok, nesťažovali sme sa. V dobách irackého režimu bol veľmi ťažký život, mnohokrát zo strachu a prenasledovaniu z dôvodu nášho náboženského vierovyznania sa nás pokúsili zabiť. Sme totiž jezídi. Museli sme utekať do hôr a potom sa vrátili a začali odznova. Pri jednom takomto útoku zomrel môj mladší brat, bolo to veľmi ťažké obdobie. Následne môj otec ochorel. Keďže sme nemali dostatok peňazí na liečbu, zomrel. V našej obci nebolo totiž žiadne lekárske zariadenie. Potom nastalo ešte ťažšie obdobie lebo otec bol živiteľom rodiny a mama to niesla veľmi ťažko. Mojich 7 súrodencov bolo mladších ako ja a potom som odišiel hľadať prácu do Mosulu. Mal som strach, ale musel som, aby moja rodina prežila. Odišiel so mnou aj starší brat. Dodnes som za to vďačný. Našiel som si tam prácu, naučil sa murovať a pomohol tak svojej rodine.

Založili ste si potom aj vlastnú rodinu. To bolo ešte pred príchodom tzv. Islamského štátu?

Áno, oženil som sa a vďaka svojim zručnostiam sme si postavili malý domček, v ktorom dodnes žijem s mojou manželkou, deťmi a mojou mamou. Väčšina súrodencov odišla do zahraničia. Než prišiel Daeš(pomenovanie pre tzv. Islamský štát na Blízkom východe) tak boli dobré časy. Mali sme svoje pole, na ktorom pracovala moja manželka. Ja som jej pomáhal a zároveň som jazdil do práce do bližšieho Duhoku. Bol som tam zamestnaný ako stavebný dozor a robil murárske práce. Vtedy bolo veľa pracovných príležitostí. Prišlo mnoho zahraničných firiem, ktoré potrebovali murárov a ja som mal bohaté skúsenosti. Deti chodili do školy a žili sme čas nádeje.

A aké to bolo po príchode tzv. Islamského štátu?

No, to už bolo niečo iného, bolo to hrozné. Až v tú chvíľu som pochopil, ako sa o nás báli naši rodičia. Aj ja som sa totiž bál predovšetkým o svoje deti a chcel, aby prežili. V lete 2014 prichádzali prvé informácie z oblasti Sinjar, že Daeš obsadil mesto, zabíja ľudí a ženy a deti berie do otroctva. Nechcel som, aby moja rodina padla do ich rúk. Prichádzali informácie o hrozných zverstvách, čo robia, a že sa blížia k mestu Duhok. Deti a manželku som poslal k hraniciam s Tureckom a my chlapi sme šli bojovať. Na tie časy neradi spomíname. Bolo to hrozné opustiť svoj domov a báť sa o život svojej rodiny. Nikdy som si nemyslel, že moje deti budú musieť zažíť také zverstvá na našej jezídskej komunite.

Aký bol návrat domov? A ako žijete v súčasnej dobe?

No, keď sme sa vrátili domov bola naša obec Hatarah z veľkej časti zničená. Školy, ulice skoro všetko. Nebolo dosť pracovných príležitostí. Stále sme žili v strachu, že sa Islamský štát vráti, ale museli sme sa postaviť na vlastné nohy a začať odznova. Prišli humanitárne organizácie, niektoré pomáhali, iné len sľubovali. V čase referenda o nezávislosti Kurdistanu sa veci ešte viac skomplikovali. Štát nemal na výplaty štátnych zamestnancov a neboli takmer žiadne pracovné príležitosti ani vo veľkých mestách. Snažili sme sa teda opäť uživiť pestovaním ovocia a zeleniny a chovom dobytka. Narazili sme však na problém s nedostatkom vody, lebo v obci bolo po páde Daeš mnoho studní zničených. Neskôr som si našiel prácu v Mosule a myslel, že sa blížia lepšie časy, no prišla pandémia. Vláda zo dňa na deň všetko uzavrela. Skoro 6 mesiacov sme nemohli cestovať medzi mestami a tak som o prácu prišiel. Ekonomika sa úplne zrútila. V dnešnej dobe je všetko strašne drahé a zohnať prácu je skoro nemožné. Problém je, že už takmer neprší, studne vysychajú. Už to nezvládame.

Zhovárame sa, lebo teraz pracujete na výstavbe studne s pitnou vodou vo vašej obci. Čo to pre vás osobne a pre celú obec znamená?

Má to naozaj veľký význam. Vďaka vám mám prácu a vo svojej obci, čo som ešte nikdy nemal. Môžem tak stráviť viac času so svojou rodinou. Úprimne, zo začiatku som veľmi neveril, že nám pomôžete, pretože mnoho organizácii len sľubovalo a potom nič. Vy ste však dodržali slovo a pomáháte nám. Ďakujeme. Budeme tak mať vodu až do nášho domu čo je skvelé. Je to ako sen, že si moje deti budú môcť napustiť pitnú vodu rovno z kohútiku. Tiež budeme môcť znovu obrábať a polievať naše pole, sadiť uhorky, cukety, chovať dobytok a veľa dalších vecí. Za ušetrené peniaze tak kúpime deťom, čo potrebujú. Máme veľkú radosť a veľmi pekne vám ďakujeme za pomoc.

Projekt je spolufinancovaný z programu oficiálnej rozvojovej pomoci SR, SlovakAid.