Hospic poskytuje pacientovi paliatívnu, predovšetkým symptomatickú liečbu a starostlivosť, slúži na doopatrovanie umierajúceho človeka. Hospic v Ľubici, ktorý patrí Spišskej katolíckej charite, sa súčasne snaží uspokojiť i psychické, sociálne a spirituálne potreby človeka. Rozhovor s riaditeľom Hospicu sv. Alžbety, ThDr. PaedDr. Bohumírom Živčákom PhD.
Aká bola vaša cesta na pozíciu riaditeľa hospicu?
V cirkvi pôsobím 30 rokov, robíme misie na Slovensku aj vo svete, pohybujem sa v cirkevnom prostredí, teda nemôžem povedať, že by som o Spišskej katolíckej charite nevedel. Hospic som poznal, mal som akú-takú predstavu o jeho fungovaní. Keď sa začiatkom pandémie všetko začalo komplikovať a misie sme museli prerušiť, rozmýšľal som, ako ďalej. Prácu som nehľadal, ale ozvali sa mi ľudia, ktorých som poznal a ktorým bola táto pozícia ponúknutá, no nevideli sa v nej. Potom som nad tým začal rozmýšľať, stretol som sa s diecéznym riaditeľom, prebrali sme detaily prijatia a podarilo sa.
Nemali ste obavy z práce so zomierajúcimi ľuďmi?
V mladosti som po strednej škole pracoval 4 roky na geriatrii, kde som mal kontakt s podobným prostredím, a keďže pre mňa ťažké zdravotné stavy pacientov nepredstavujú neprekonateľný problém, prijal som ponuku.
Čo všetko zahŕňa vaša práca?
Manažment personálu, i keď do odborných vecí nezasahujem, to nechávam v kompetencii ľudí na vedúcich pozíciách. Najväčšiu časť mojej práce zaberá komunikácia s rodinnými príslušníkmi pacientov a potenciálnych pacientov, o tom, ako budeme postupovať pri hospitalizácii, či už nastal čas na prijatie pacienta a podobne.
Kto koho kontaktuje?
Rodinní príslušníci kontaktujú nás prostredníctvom žiadosti, na ktorej musia byť uvedené hlavné diagnózy, stav a prognóza pacienta od kompetentného lekára. Ďalej riešime aj to, čo rodina od nás očakáva, lebo my sme paliatívne oddelenie, to znamená že neposkytujeme aktívnu liečbu. Sme tu na to, aby sme sa postarali o základné potreby pacienta a o to, aby ho nič nebolelo, ale pokiaľ ide o aktívnu liečbu, všetko má byť urobené pred tým, ako pacient do hospicu príde. Podmienkou nie je, aby bol pacient ležiaci, i keď sa to často stáva. Z medicínskeho hľadiska paliatívna starostlivosť pomáha pacientovi zvládať ťažkú situáciu v pokoji a eliminovať bolesť.
Čo robíte, keď niekoho nemôžete prijať?
Komunikujeme s ďalšími hospicmi na Slovensku, ale je tu, bohužiaľ, obmedzená kapacita a hoci to znie kruto, ak máme kapacitu naplnenú, nemôžem nič robiť, len čakať. Samozrejme, stalo sa už, že sa pacientovi natoľko zlepšil zdravotný stav, že sme ho prepustili domov, ale stáva sa to zriedka.
Čo sú najväčšie výzvy v tomto zariadení?
Personál a ľudia. Nájsť dobrého človeka pre službu v charite je zložité. V hospici je to o to ťažšie, že človek, ktorý sem príde pracovať musí akceptovať, že mu pacient skôr či neskôr zomrie. To je mentálne veľmi náročné. A k tomu sa pridáva tlak a stres, ktorý pociťujeme zo strany príbuzných. Je objektívne náročné sa po 10 hodinovej službe tváriť priateľsky. Ak v zariadení pracuje človek, ktorý je tu len preto, aby mal prácu, bez akéhokoľvek vzťahu k charite a k hospicovým pacientom, tak sa to časom ukáže. Táto práca sa dá robiť len ako povolanie – poslanie. Zahŕňa totiž aspekt milosrdenstva, ktorý sa nedá zaplatiť peniazmi.
Keď hovoríme o tom, že pracovať v hospici je objektívne veľmi náročne, pomohlo by, keby ste tu mali psychológa?
Áno, mohli by sme mať psychológa a bolo by to skvelé pre personál aj pre pacientov, ale, zatiaľ ho, žiaľ, nemáme. Stále sa pohybujeme na hrane – snažíme sa ponúknuť takú finančnú odmenu, aby od nás personál neodchádzal. Nepracujeme vo výrobnej sfére. Obávam sa, že psychológ je luxus, ktorý si zatiaľ nemôžeme dovoliť. Bolo by skvelé mať tu psychológa aj pre rodinných príslušníkov, aj pre personál či pacientov, no zatiaľ som neprišiel na to, ako to urobiť.
Ak by ste mali dobrovoľníkov, v akej oblasti by ste ich využili?
Bol som sa pozrieť do hospicu vo Vilniuse – mal asi rovnakú kapacitu ako ten náš, rozdiel bol v tom, že mali dvakrát toľko zamestnancov a špeciálne jedného človeka, ktorý manažoval 200 dobrovoľníkov. U nás by sa zišli dobrovoľníci v každej oblasti. Prednedávnom sme tu mali študentov zo zdravotníckej školy na týždennej praxi. Okrem toho, že v mnohom pomohli, priniesli do hospicu radosť a veľa sa naučili. Uvítal by som dobrovoľníkov z oblasti psychológie, sociálnej práce či budúcich kňazov, ale pomoc by sa nám zišla aj v ostatných oblastiach – napríklad zniesť bielizeň, odviezť pacienta s posteľou na dvorček, prejsť sa s pacientmi a tráviť s nimi čas, porozprávať sa, posedieť pri nich.
Máte predstavu, ako by sa to dalo zrealizovať?
Dobrým príkladom sú nedávni praktikanti zo SZŠ Márie Terézie Schererovej v Ružomberku. Dobrovoľníci, ktorí prídu na prax s vlastným pedagógom nám jednak pomôžu, naučia sa viac ako na bežnej praxi v nemocnici a takto je vyššia šanca, že by sa mohli ako lekári či zdravotníci potom uchytiť priamo v hospici. Stáva sa, že aj lekári v nemocniciach si myslia, že toto je sociálny domov a nie zdravotnícke zariadenie. Počas pandémie som pre študentov na gymnáziu robil virtuálne exkurzie po hospici. Bol som prekvapený, že viacerí z nich prejavili záujem prísť sem cez prázdniny ako dobrovoľníci. Myslím si, že to by mohla byť tiež cesta.
V zariadení zamestnávate Ukrajinku, ktorá by doma pracovala ako zdravotná sestra. Prečo je u vás sanitárkou?
Áno, máme medzi personálom aj zdravotnú sestru z Ukrajiny, ktorá má 20 ročnú prax, ale keďže nemá vyštudovanú slovenskú VŠ, nemôžem ju zamestnať ako zdravotnú sestru, hoci by sa mi jej pomoc neuveriteľne zišla. Zdravotných sestier máme aktuálne nedostatok. Na to, aby mohli pôsobiť na mieste zdravotnej sestry, musia vyštudovať, urobiť skúšky z jazyka a kopec ďalších byrokratických krokov, a do toho nejdú keďže nikto nevie, ako dlho tu ostanú. Musím povedať, že týmto prístupom im veľmi šancu ostať na Slovensku nedávame.
Máte precestovaných niekoľko krajín – je pre vás niektorá z nich inšpiráciou v tom, ako by sa problém nedostatku sestier dal vyriešiť?
Okolité krajiny pracujú dávno na tom, aby riešili nedostatok ľudí v zdravotníctve aj legislatívne a zjednodušili celý proces. Viem, že existujú bilaterálne dohody a pobočky poľských univerzít na Ukrajine, ktoré zjednocujú systém vzdelávania a urýchľujú proces nostrifikácie diplomov. Podmienky sú dohodnuté tak, aby po vyštudovaní školy mali možnosť prísť do Poľska a zamestnať sa s lepším platom ako doma na Ukrajine. Prečo sa to nedá aj u nás? Ak máme nedostatok zdravotníkov a potrebu, ktorú nevieme z dlhodobého hľadiska riešiť, tak musíme rozmýšľať, kde tú pracovnú silu zoženieme. A keď tu je nejaký priestor v krajinách, ktoré sú nám mentalitou aj kultúrne blízke, tak musíme nastaviť systém tak, aby boli vítaní. Kto chce, cestu si nájde…
Ďakujem za rozhovor.
Katarína Havrilová, Spišská katolícka charita
Tento článok bol publikovaný v Denníku Postoj
