„Uvedomujeme si, že sociálne služby sú dlhodobo na chvoste záujmu štátu, hoci bez nich by sa naša spoločnosť nezaobišla,“ hovorí riaditeľ Diecéznej charity Nitra JURAJ BARÁT ( 65), ktorý patrí medzi najstarších zamestnancov charity na Slovensku vôbec.
Na charite pôsobíte od jej znovuobnovenia v roku 1991. Aké okolnosti vás k nej priviedli?
Pôsobil som v podzemnej cirkvi, ako sa to vtedy označovalo, kde sme často mávali biblické či spevokolové stretnutia, aj s rodinami, kde mali postihnutých, ktoré sme navštevovali a pre ktorých boli tieto stretnutia príjemným osviežením. Nehovorím, že sme vtedy robili charitu, takýto pojem sme ani nepoužívali, ale aktívne sme sa snažili žiť vieru, ako sa len dalo. Za totality síce existovala Ústredná charita na Slovensku, aj sa dvakrát do roka robili zbierky v kostoloch, no všetky peniaze išli na prevádzku charitných domov. V nich žili sestričky a kňazi z reholí, ktoré štát zrušil v 50-tych rokoch. Tí, ktorí odmietli ísť do civilu, išli do týchto domovov, kde ich mal štát pod dohľadom. Takže charita existovala len vďaka tomu, že spravovala tieto charitné domovy, to bola jej jediná úloha. Keď sa v roku 1989 zmenila politická situácia, tak novomenovaní otcovia biskupi si stanovili, že jednou z prvých úloh cirkvi na Slovensku bude obnovenie činnosti charity na Slovensku a hľadali do každej diecézy človeka, ktorý by bol za ňu zodpovedný. Oslovili mňa a tak som sa stal prvým človekom v charite za nitriansku diecézu. Nové stanovy charity schválili ešte v tom roku 1991 a Ústredná charita sa premenovala na Slovenskú katolícku charitu.
Keď vás poverili riadením charity, mali ste predstavu, čomu sa budete venovať?
Naše predstavy o charite boli pomerne naivné. To, čo sme vedeli, sme načerpali zo samizdatovej literatúry – boli to väčšinou životopisy svätých, ktorí robili aj charitatívne skutky. Väčšina z nás, ktorí sme prišli na charitu, boli však inžinieri, technici, ja som vyštudoval elektrotechniku a pracoval som vo výskume. Taký reálny obraz o práci na charite nám dala až rakúska charita, ktorá nám ponúkla projekt zameraný na vzdelávanie a ktorej model fungovania sme si mali osvojiť. Bolo to rozhodnutie Caritas Europa, ktorá spája charity skrz kontinent a rozhodla, že tento model je pre strednú a východnú Európu, teda aj pre nás, najvhodnejší.
V čom spočíva rakúsky model charity?
Každá krajina má iný model. Napríklad vo Francúzsku je charita zameraná najmä na dobrovoľníctvo, Angličania s Írmi a Škótmi sa venujú zasa rozvojovej pomoci v zahraničí. V Nemecku je od druhej svetovej vojny charita dominantným zamestnávateľom v sociálnych službách, dokonca silnejšia ako štát. No a rakúsky model je taký, kde časť charity pokrýva domáce sociálne služby a časť pomáha v zahraničí. Rakúšania nás teda učili, čo vlastne tá charita je, ako sa píšu projekty, ako sa robia rozpočty, čo je práca so starými, s mladými, čo sú ľudia bez domova… To bola úplne nová téma, lebo u nás ľudia bez domova ešte ani poriadne neboli. Rovnako, ako pomáhať drogovo závislým či HIV pozitívnym, o čom sme tiež dovtedy veľmi nepočuli. Každý rok sme potom absolvovali ďalšie školenia, vo Francúzsku o dobrovoľníctve, v Nemecku o sociálnych službách, aby sme pochopili, čo všetko charita môže zahŕňať.
Aké boli prvé projekty charity na Slovensku?
Išlo o dobrovoľnícku aktivitu, keď sme na Slovensko pozvali deti z Černobyľu, aby tu strávili prázdniny. Prihlásili sa nám rodiny, ktoré ich mohli ubytovať a tie sa o ne postarali, živili ich, zaobstarali pre ne lekársku starostlivosť. Ale takým prvým interným počinom, keď sme sa v rámci Slovenska dohodli, ktorým smerom charita pôjde, bola opatrovateľská služba v rodinách. Vtedy sme ju pomenovali charitatívna služba v rodinách.
Z čoho boli prvé projekty financované?
Na začiatku nás popri zbierkach finančne podporovali viaceré charity z Európy, najmä tá rakúska. Aj my v Nitre sme od nej dostali peniaze a to na rekonštrukciu priestorov kláštora, ktorý sme dostali na prenájom. Ešte dodnes si pamätám, ako som tie šilingy niesol v igelitke cez hranice a niekoľko dní som ich mal problém uložiť v banke, lebo mi nikde nechceli otvoriť účet v šilingoch.
Ako charitu prijímala verejnosť, bol záujem o jej prácu?
Priaznivo. Záujem zo strany verejnosti bol pomerne veľký, nestíhali sme pokryť všetky žiadosti o službu. Tak, ako sme boli my naivní, boli naivní aj ľudia… Dodnes majú od nás očakávania, že charita by mala riešiť aj neriešiteľné, nahradiť štát tam, kde absentuje a navyše zadarmo, lebo veď cirkev je bohatá… Ale my tiež potrebujeme zaplatiť ľudí aj priestory, čo nie je jednoduché. V prvých rokoch fungovania bola dokonca charita vylúčená ako príjemca darov zo zahraničných fondov, a dodnes sa o ne v niektorých prípadoch ani nemôžeme uchádzať, keďže sme organizáciou, ktorú podporuje aj cirkev.
O ktoré ďalšie služby sa diecézna charita v Nitre následne rozšírila?
Popri opatrovaní každá charita išla vlastnou cestou. Napríklad v Prešove sa gréckokatolícka charita zamerala na ľudí bez domova, v Banskej Bystrici založili Dom sv. Terezy, kde sa starali o postihnutých ľudí. My sme založili prvý detský domov rodinného typu v Považskej Bystrici, ktorá v tom čase spadala ešte pod našu nitriansku diecézu.
Prečo práve detský domov?
Potrebovali sme vyriešiť situáciu súrodencov, o ktorých sa staral najstarší z nich a potom od únavy počas vyučovania v škole zaspával. Hrozilo, že súrodenci budú prerozdelení do rôznych zariadení a rodina sa rozbije. Preto sme zriadili detský domov rodinného typu, v ktorom súrodenci mohli ostať pokope. Náš domov sa následne stal modelom pre ďalšie zariadenia tohto typu na Slovensku, neskôr sme aj my ešte jeden založili priamo v Nitre. Takýchto pilotných projektov sme mali viac. Rozbiehali sme na Slovensku ako prví hospicovú starostlivosť alebo rozvojovú pomoc v zahraničí. Vytvárali sme tak legislatívne podklady pre štát, ktorý mal záujem, aby sa takéto aktivity robili.
Viete si spomenúť na nejaký rok, ktorý bol pre charitu mimoriadne zložitý?
Ťažko povedať, kedy to bolo najťažšie, boli aj obdobia, keď to bolo jednoduchšie, ale financovanie vie poriadne sťažiť situáciu. Vieme, že zastávame dôležitú úlohu a sú nám vďační ľudia, ktorí sociálne služby od nás dostávajú, ale, žiaľ, niektoré z nich sú nedostatočne financované, a to nám nedovoľuje ďalší rozvoj. Napríklad, keď sme postavili hospic, na čo nám prispel aj štát, zaviazali sme sa, že ho budeme prevádzkovať, ale museli sme predať nehnuteľný majetok, aby sme to vykryli. Vždy nám je ľúto, ak z darov, o ktorých si myslíme, že by sme ich mohli použiť na rozvoj nových činností, musíme zachraňovať existenciu zariadení, ktoré už máme. Lebo nemáme žiadne rezervy, náš rozpočet býval vždy skôr vyrovnaný, to čo sme dostali alebo mali, to sme vždy použili. Preto, keď sa na dva roky zavreli kostoly kvôli pandémii a nemohli sme robiť zbierky, bol to veľký výpadok príjmov pre nás. Teraz nás zase trápi obrovský nárast cien energií, nevieme, ako dofinancovať naše zariadenia. Máme pred sebou veľa otáznikov, ako ďalej. Zostaviť rozpočet na budúci rok je šialené, pretože aj v médiách sa prezentuje, že samosprávy budú škrtať najviac v oblasti sociálnych služieb. Mali sme aj niekoľko projektov schválených z Európskej únie, ale bez našej spoluúčasti sú dnes nerealizovateľné.
Aká je perspektíva?
Pre tento štát sú zdravotníctvo, vzdelávanie a sociálne služby veľmi nákladné, lebo mu negenerujú žiadne príjmy. Sociálne služby sú na chvoste záujmu spoločnosti, aj keď sú pre ňu veľmi potrebné. Kedy už len sociálni pracovníci boli štrajkovať? Učitelia aj zdravotníci sa vedia zorganizovať, ale pri sociálnych službách si človek povie, že nejako bolo, nejako bude. A pritom tá priepasť sa zväčšuje, pribúda množstvo chudobných ľudí. Každý proti všetkému protestuje, ale tých najchudobnejších akoby sa nemal v tomto štáte kto zastať. Ten tlak je na nás, aby sme pomáhali, ale my tiež nemáme z čoho. Často chodím po diecéze a vidím, ako niektorí ľudia žijú. Kým v mestách riešime najmä potravinovú pomoc, na juhu nemajú mnohé dediny plyn, potrebujú preto hlavne palivo, aby prežili zimu.
Chudoba nie je téma ani v médiách…
O týchto chudobných oblastiach sa nevie, mlčí sa o nich. Na dedine je človek väčšinou odkázaný sám na seba. My ani nevieme, ani sa to štatisticky nevyhodnocuje, koľko ľudí zomrie, pretože si nemajú čím kúriť, sú podchladení, nemajú si už ani za čo kúpiť potraviny, možno už ani nemajú pocit hladu a zomrú na vyčerpanie. Ide o postupné oslabnutie a degradáciu organizmu. Preto sa im snažíme pomôcť aspoň s potravinami, nakŕmiť aj ľudí na ulici, lebo vieme, že keď dostanú aspoň jedno teplé jedlo denne, posilní sa ich organizmus, posilníme tým aj ich vôľové vlastnosti a na tej ulici nezamrznú. Aj tej rodine dokážeme dať dva – tri krát do roka balíček potravín, ale nevieme im celoročne pomôcť, tu už chýbajú komplexnejšie riešenia.
Kde vidíte ešte príležitosti, ako by mohla nitrianska charita pomáhať, keby mala na to personálne a finančné kapacity?
Úplne zanedbaná skupina sú ľudia závislí na alkohole. To je skupina, ktorej sa málo venujeme, hoci odsúdiť ich vieme všetci, lebo si za to môžu sami. Málo sa však zaoberáme tým, čo takéhoto človeka priviedlo na túto cestu, čo z toho je jeho vlastné rozhodnutie a čo kolektívna vina prostredia, ktoré ho zanedbalo. Tiež si myslím, že chýbajú ubytovne alebo liečebne pre dlhodobo chorých, kde by takíto ľudia mohli slušne dožiť. Na niektoré sociálne zariadenia sú dnes poradovníky, ale verím, že táto téma nás bude kvôli starnutiu obyvateľstva tlačiť, aby sa to riešilo systémovo. V mnohých krajinách tieto služby kryje štát, hoci je označovaný ako kapitalistický, ale voči vlastným obyvateľom je dostatočne sociálny. My máme problém zohnať aj opatrovateľky alebo zdravotné sestry, ktoré odchádzajú radšej do zahraničia. Máme ako spoločnosť mnoho problémov, nepotrebujeme vymýšľať len niečo nové, ale sa zaoberať aj tým, ako ošetriť systémovo to, čo už existuje. Tých problémov je toľko, že ani nevieme, čo by sme si mali želať, aby sme pokojne mohli robiť prácu, pre ktorú sme povolaní – či politicky presadzovať systémové zmeny, alebo prijať podsúvané riešenia – ako napríklad utiahnuť si opasky na úkor našich služieb.
Ľudia, ktorým pomáhame, môžu byť prínosom pre spoločnosť?
Môžu, napríklad aj chorí, ak prijmú svoju situáciu, môžu sa za nás modliť a tak slúžiť charite. Rovnako, ak prijmeme ľudí z ulice, ak sa k nim správame ako k seberovným, neodsúdime ich, pochopíme ich, možno sa na seba začnú tiež pozerať inak a budú chcieť niektoré veci zmeniť. Dať stravu a šaty to je to prvé, ale potom treba pomôcť tomu človeku krok po kroku dostať sa z ulice, aby mohol byť ešte nápomocný pre svoje okolie a nebude len záťažou pre spoločnosť. To nie sú len vízie, to tak naozaj môže byť.
Čo vás osobne naučila práca medzi biednymi?
Kedysi som bol v Afrike a tam som sa rozprával s jedným pastierom oviec a kôz, ktorý študoval za socializmu na Slovensku. Mal len jednu košeľu, čapicu, sandále a palicu. Zdalo sa mi, že žije spokojne, napriek tomu, že jeho život bol oveľa skromnejší a jednoduchší oproti tomu nášmu. Aj medzi ľuďmi bez domova som si uvedomil, že k tomu, aby ste prežili, nepotrebujete veľa a že je dôležité si nevytvárať starosti o veci, ktoré nepotrebujete. Jednoduchší spôsob života pomáha nielen mne osobne, ale tiež mi pomáha lepšie chápať životy našich klientov. Ale priznám sa, mojou slabosťou sú knihy a dobrá čokoláda.
Ako vidíte svoje ďalšie pôsobenie v charite?
Vo vzdelávaní a formovaní ľudí. Ak chceme meniť spoločnosť na sociálnejšiu, mali by sme začať od seba a formovať v charitnom duchu nielen našich zamestnancov, ale aj dobrovoľníkov vo farských charitách a posilňovať ich hodnotový svet. Preto robíme aj rôzne vzdelávacie projekty. Rád by som odovzdával svoje skúsenosti týmto smerom a formoval ľudí v hodnotách pre charitu. Podeliť sa o to, čo som zažil, čo som skúsil, to vidím ako svoj ďalší krok v charite ako dôchodca.
Rozhovor bol publikovaný v časopise Charita č.2/2022.