Aktuality

Čo máme nové?

3-dňová výprava za pomocou utečencom v Budapešti – 1. časť

pridal: wp-dev | dátum: 10. septembra 2015 | kategória: Aktuality

Nenávistné pokriky neonacistickej skupiny prehlušované sirénami policajných áut, v okolí železničnej stanice zhromaždení maďarskí policajti a ťažkoodenci pripravení zasiahnuť, novinári z celého sveta netrpezlivo čakajúci na priamy prenos správ o aktuálnej situácii. Stovky utečencov všade okolo nás, ocitáme sa v živej mase. Také sú naše prvé dojmy v piatok večer 04.09.2015 po príchode pred železničnú stanicu Keleti Pályaudvar v Budapešti.

Naša výprava za pomocou utečencom v Maďarsku začala už v Bratislave, kedy v rovnaký deň v poobedných hodinách prinášali vyzbieranú rôznorodú materiálnu pomoc ochotní a srdeční ľudia, ku ktorým patrila aj Petra Polnišová. Spoločne sa zozbierané veci naložili do dvoch áut Slovenskej katolíckej charity a 5-členná posádka (pracovníčky Slovenskej katolíckej charity, zástupkyňa Iniciatívy za spravodlivý mier na Blízkom východe a individuálni dobrovoľníci) vyrazila na diaľnicu smerujúcu do Maďarska. Po vcelku dynamickej ceste diaľnicou, na ktorej sme si nemohli nevšimnúť putujúce skupinky utečencov v druhom smere a trúbiace autá, ktoré im tak signalizovali podporu a vyjadrenie solidarity, prichádzame do cieľovej stanice Keleti.

Nachádzame sa pred železničnou stanicou Keleti a podozrievavo sa obzeráme okolo seba, snažíme sa držať pri novinárskych vozidlách a už spomínaných netrpezlivých a napätých novinároch poskakujúcich z miesta na miesto. Našu pozornosť upútajú okoloidúci ľudia hľadiaci do podzemných priestorov stanice. V sekunde vidíme to, čo oni; hlavu na hlave, zdola na nás pozerajúce unavené tváre žien, mužov, starcov. Celé rodiny s deťmi túliacich sa na karimatkách, či tenkých matracoch rozložených na zemi, záplava diek, spacích vakov, kde tu postavený stan. Smutné a veľmi ťažko opísateľné. Len nemo hľadíme, našimi pohľadmi sa snažíme zachytiť všetko, čo sa dá, avšak márne, je tu neskutočne veľa podnetov a tým aj náročné ich všetky prijať a spracovať. Sme bez slov, naše telá posiate zimomriavkami signalizujú súcit a náš tep sa zvyšuje ako dôkaz, že nám táto situácia nie je ľahostajná.

Maďarsko zrušilo minulý týždeň vo štvrtok priame vlaky do západnej Európy. Takmer 3000 utečencov zo Sýrie, Iraku a Afganistanu snažiacich sa dostať prevažne do Nemecka, sa s nevôľou utáborilo v priestoroch a okolí budapeštianskej železničnej stanice. Ďalší sa rozhodli k rakúskej hranici vydať pešo. Utečenci odmietajú prevoz do maďarských utečeneckých táborov, boja sa kontroly a registrácie, ktorá by im znemožnila pokračovať v ceste na západ.

Oslovuje nás mladý muž zo Sýrie. Volá nás pozrieť svoju dcéru, ktorá má vraj len štyri dni. Narodila sa v priestoroch toalety budapeštianskej stanice za asistencie rodinných príslušníkov a skúsenejších žien. Rozmýšľame, ako je tu vlastne zabezpečená zdravotná starostlivosť a nevieme si ani len predstaviť, ako žena v takom vysokom štádiu tehotenstva vôbec zvládla tak úmornú cestu. Dievčatko je nádherné, vyzerá zdravo a spokojne. Šťastný a hrdý otecko sa nám ňou pýši, v jeho mohutných rukách sa zvíja uzlíček drobného telíčka a my nevieme čo povedať, nesmierne dojemné. Sme poctené, že sme dostali privilégium sa s touto rodinou zoznámiť a aspoň na malú chvíľu byť v ich prítomnosti. Na základe zoznámenia sa s touto rodinou, sme mali možnosť vniknúť a vstúpiť do dolných priestorov železničnej stanice.

Rozprávame sa s nimi. Pozerajú na nás očami, ktoré vás nútia zamyslieť sa nad tým, čo všetko museli títo ľudia prežiť. Chudunká Sýrčanka sa na cestu vydala so svojím mužom a piatimi deťmi. Keby vedela do čoho ide, radšej by zomrela v Sýrii. Až po dosiahnutí gréckeho pobrežia si uvedomila, na aké obrovské riziko sa to vlastne so svojimi malými deťmi podujala. O ceste z Turecka hovorí: „Vyrazili sme o 11tej večer. More bolo čierne. Boli to najhoršie tri hodiny v mojom živote.“

Na stanici zostávame až do neskorých nočných hodín. Prekvapuje nás ako v tomto hluku a pri silnom osvetlení utečenci dokážu vôbec zaspať. My sa na noc skladáme v byte u mladého manželského páru, Adama a Aliky. Keďže majú maličkú dcérku, nestíhajú pomáhať v teréne. Prihlásili sa však na sociálnej sieti, kde ochotne ponúkajú možnosť ubytovania pre iných dobrovoľníkov. Pre nás je zaujímavým poznaním tento druh dobrovoľníckej pomoci – poskytnutie ubytovania cudzím osobám, ale za to na druhej strane srdcom a dušou príbuzným, pretože zdieľame podobné názory, zastávame rovnaké presvedčenia a to predovšetkým tie, že si musíme pomáhať, nech ide o kohokoľvek. Ich poskytnutie pomoci spočíva v tom, že nám zadarmo zabezpečujú nocľah v ich súkromnom priestore. Úžasné, ako aj táto forma pomoci je nápomocná.

Jedným z cieľov našej cesty, ako sa už spomínalo, je dovoz materiálnej pomoci pre utečencov vyzbieranej na Slovensku. Pre prichádzajúcich utečencov sú vďaka Slovákom k dispozícii hygienické potreby, plienky, čistiace obrúsky, deky, spacie vaky, mlieko, oblečenie. Všetky veci odovzdávame do provizórneho skladu v obývačke jedného budapeštianskeho bytu, ktorý poskytla ochotná maďarská rodina. Táto pomoc bude distribuovaná na stanici Kobanya, kde sa utečenci počas dňa zbiehajú z okolitých staníc a hostelov, ktoré sú im dočasným útočiskom.

Emília Trepáčová, Anna Bartošová