Ako sme celý Národný týždeň charity prediskutovali

pridal: charita | dátum: 7. júna 2020 | kategória: Slovensko

V rámci Národného týždňa charity, sme v spolupráci s týždenníkmi MY zorganizovali sériu debát, ktorých cieľom bolo predstaviť charitné služby a zariadenia starajúce sa o ľudí v núdzi vo všetkých regiónoch Slovenska. Národný týždeň charity sme zrealizovali vďaka podpore projektu MIND, ktorý je financovaný Európskou Úniou. Zameraný je na zvyšovanie informovanosti širokej verejnosti o otázkach rozvoja a podpore rozvojového vzdelávania v Európskej únii. Mottom tretieho ročníka Národného týždňa charity bolo„Srdcom chariťák“. Najväčším úmyslom je však samostatné rozšírenie spoločenstva pomáhajúcich.

Deti, naša budúcnosť

O pomoci najmladším obyvateľom Slovenska diskutovali Helena Stašáková – vedúca Centra pre deti a rodiny sv. Filipa Neriho v Považskej Bystrici, Alexandra Hovancová – riaditeľka Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi a Mária Viglašová – koordinátorka advokačných aktivít projektu MIND, SKCH. Centrum pre deti a rodiny sv. Filipa Neriho má v súčasnosti 25 klientov. „Prichádzajú k nám deti z patologického prostredia. Príčiny sú zlá sociálna situácia, či rozpadávajúce sa partnerstvá, pri ktorých deti zostávajú bez starostlivosti, ale aj závislosti a sociálna zanedbanosť,“ hovorí Stašáková. Riaditeľka Domu Charitas prezradila, že v zariadení poskytujú ubytovanie tehotným ženám a matkám s deťmi v krízovej situácii. „Dostávajú sa k nám aj deti, o ktoré sa rodičia nevedia postarať, viacnásobne postihnuté, niektoré až v terminálnych štádiách. Človek to musí prijať a keď vie, že niektoré veci nedokáže zmeniť,“ prezradila Hovancová. Mária Viglašová sa zaoberá problematikou migrácie a detí. „Ročne opúšťa svoje domovy 33 miliónov detí,“ hovorí. Alexandra Hovancová si uvedomuje, že čas beží postihnutým deťom oveľa rýchlejšie. „Rozhodli sme sa, že im život urobíme ten najkrajší, aký vieme.“ Helena Stašáková verí, že vychovávajú generáciu, ktorá preberie spoločnosť. „Vnímam ich ako nádej. Rada by som ich viedla k tomu, aby prevzali zodpovednosť, poopravili svoj životný príbeh, ktorý dostali do vienka. Aby sa z nich stali dobrí ľudia, aby pochopili, že láska má zmysel, keď sa dáva.“ Nemecko, spolu s desiatimi ďalšími krajinami vytvorili tzv. Koalíciu ochotných a prijímajú migrantov. Slovensko sa nepridalo. „Ján Pavol II. povedal, že deti sú budúcnosť, ktorá žije medzi nami. Priala by som si, aby aj Slovensko prijalo zopár detí migrantov a dalo im budúcnosť,“ uzavrela Viglašová.

Pomoc ľuďom so závislosťami

Prácou k integrácii Domov nádeje v Prešove sa snaží prinavrátiť plnohodnotný život mužom, ktorí abstinujú po závislosti od drog, či alkoholu. Pobytové resocializačné zariadenie poskytuje služby pre pätnástich mužov. Všetci majú za sebou ústavnú liečbu a do centra sa prišli doliečiť a nabrať pracovné zručnosti. Zástupca riaditeľa Gréckokatolíckej charity Prešov Eduard Malatinec vysvetlil, že do zariadenia prichádza každý pacient s inou životnou situáciou. Liečenie sa môže pohybovať od 14 do 26 mesiacov. „Mnohí, najmä mladí muži, ktorí prichádzajú z liečebne pre drogy, nemajú žiadne pracovné návyky. Už od počiatku sme rozmýšľali, čo dať týmto ľuďom robiť, pretože základom resocializácie je nácvik a obnova pracovných zručností. Nachádzame sa v centre mesta. Hľadali sme preto technické pracovné terapie,“ povedal Eduard Malatinec o dôvodoch zriadiť v metropole Šariša auto umyváreň. „Keď sa muž osvedčí, väčšinou odchádza spätne do života, zaradí sa a príde nový klient s novou situáciou. Chlapci majú rôznu minulosť za sebou, ale nestalo sa za 25 rokov, aby niečo zmizlo z auta. Pre nás je to veľkým povzbudením,“ dodal. Helena Katonová z Diecéznej charity Rožňava podotkla, že svoje zariadenia pôsobia v piatich okresoch. „V Gelnici je denný stacionár pres seniorov a vývarovňa, v Rožňave máme charitatívno sociálne centrum – nocľaháreň, útulok, v Kokave nad Rimavicou sa staráme o ťažko chorých ľudí, v Divine máme denný stacionár pre seniorov a v Brezne nízkoprahové denné centrum, ktoré sa venuje ľuďom z ulice.“ Zdôraznila, že poskytovanie možnosti pracovať je dôležitý moment v živote ich klientov.

Doborovoľníctvo a farské charity

Hosťami diskusie o dobrovoľníctve boli Juriana Vajlová, dobrovoľníčka z Farskej charity Skalica, Igor Strýček, projektový manažér Trnavskej arcidiecéznej charity a Lukáš Hrošovský, riaditeľ organizácie SYTEV, Kysuckého dobrovoľníckeho centra. Čo pre vás znamená dobrovoľníctvo? To bola základná otázka diskusie. „Pre mňa je dobrovoľníctvo súčasťou môjho bežného života. Celá moja rodina sme dobrovoľníci, s týmto vedomím si organizujeme celý čas,“ prezradila Vajlová. Svoj postoj odhalil a jIgor Strýček: „Pre mňa sú to dva základné pojmy: schopnosť a priestor. Schopnosť dať kúsok zo seba, podeliť sa o svoje bohatstvo. Na druhej strane je našou úlohou vytvárať priestor pre dobrovoľníkov, aby mali možnosť sa realizovať.“ Doplnil ho aj Lukáš Hrošovský: „Je to služba, ktorú dávame verejnosti, aby sme robili svet lepším.“ Na dobrovoľníctve je vraj najúžasnejšie to, že ľudia to robiť nemusia, ale napriek tomu chcú. „Je to otázka dobra. Ľudia prichádzajú so srdcom na dlani, chcú sa podeliť a dávajú to najlepšie zo seba,“ hovorí Strýček. V Trnavskom dobrovoľníckom centre totiž dnes pôsobítakmer100 dobrovoľníkov. Na koronakrízu sa musela prispôsobiť aj charita. Juliana hovorí, že kým pred krízou pomáhali najmä v popoludňajších hodinách, keď rozdávali potravinovú pomoc, zhovárali sa, počas karantény to bola práca na celý deň. „Robili sme ľuďom nákupy, pomáhali sme rodinám, aby sa deti mohli učiť online, rozdávali sme im staršie počítače. Máme aj učiteľky, ktoré pomáhajú deťom.“ Aj Hrošovský tvrdí, že ich organizácia prešla do online sveta. Takto trávili s mladými ľuďmi čas. Dokonca sa rozhodli, že budú tlačiť ochranné štíty a robia to doteraz. „My sme veľmi opatrne pozývali dobrovoľníkov do činnosti. Ale oni sa sami pýtali, prečo nejdeme robiť viac. Mali sme ľudí, ktorí sa nebáli vyhrnúť sirukávy, šiť rúška, roznášať nákupy. Osobne sa z toho veľmi teším,“ uzavrel Strýček.

Ľudia bez domova

V časti diskusie, v ktorej sme sa venovali ľuďom bez domova, boli našimi hosťami Soňa Hlaváčová, vedúca Charitného domu sv. Alžbety a nocľahárne Emauzy v Košiciach, Cyril Korpesio, riaditeľ Arcidiecéznej charity Košice a Juraj Barát, riaditeľ Diecéznej charity Nitra. „V zariadeniach sociálnych služieb v Košiciach je umiestnených asi 650 ľudí bez domova a v uliciach je ďalších asi1000 ľudí. Potom je to ešte jedna špecifická komunita, a to sú ľudia, ktorí žili na Luníku IX a postupne sa presúvali do celého mesta. Je to asi1200 ľudí,“ povedal Cyril Korpesio. O príčinách bezdomovectva ho doplnila Soňa Hlaváčová: „Dnes naozaj nie je problém sa dostať na ulicu. Stačí prísť o prácu, nemať možnosť platiť nájom a nasleduje exekúcia a vysťahovanie, ak nemáte podporu rodiny a známych. Jediným útočiskom sa stávajú zariadenia krízovej intervencie. Dôvody sú rôzne, nezhody v rodinách, závislosť, rozvody, prepustenie z ústavných zariadení.“ Podľa Juraja Baráta je v Nitre 300 – 500 ľudí bez domova. Upozornil však na to, že v zákone nemáme zadefinované, kto to človek bez domova je. Korpesio hovorí, že v Košiciach sa venujú 250-tim ľuďom v troch zariadeniach, kde im poskytujú viac ako 50 druhov sociálnych služieb. „Často prichádzajú bez zmyslu života. Našou snahou je prinavrátiť ich späť do života. Či už je to pracovnou terapiou, alebo sociálnym poradenstvom,“ doplnila Hlaváčová. Podľa Korpesia je tu veľký spoločenský dlh voči tejto skupine. Dlho totiž odvádzali dane a odvody a keď sa dostali do tejto situácia, treba im pomôcť, ale nedeje sa to. „Keď pomáhame ľuďom, ktorí majú na sebe exekúcie, musia pracovať načierno, sú oklamaní, vytlačení na okraj, žijú v neľudských podmienkach, môžu šíriť choroby, tým naprávame mnohé defekty v spoločnosti a pomáhame aj sami sebe,“ uzavrel Juraj Barát.

Cudzinci to nemajú ľahké

Situácia cudzincov na Slovensku a postoj Slovákov k nim, boli témou ďalšej diskusie. Irina Adamova je manažérka projektu MIND, ktorý zastrešuje Slovenská katolícka charita. Vníma, že na Slovensku je verejná mienka negatívne naladená voči cudzincom, čo dokazuje zisteniami prieskumu. Pýtali sa v ňom ako vnímajú Slováci migráciu. „80 percent Slovákov odpovedalo, že to považuje za niečo negatívne. Nevedeli vysvetliť prečo. Slovo migrant sa stalo skoro nadávkou.“ Riaditeľka Nadácie Milana Šimečku Nina Galanská zdôraznila, že Slováci zvyknú nadhodnocovať počet cudzincov na našom území. „Podľa Eurobaramotra odhadujú, že tu žije 8 percent cudzincov. Ku koncu roku 2019 tu žilo 145-tisíc cudzincov, čo je 2,3 percenta. Ťažko si tvoriť vzťah k ľuďom, ktorých ani nestretávame a ich obraz vytvárajú politici.“ Salma Al Henami sa narodila na Slovensku, jej mama je Slovenka. Ešte keď bola dieťa, sa presťahovali do rodnej krajiny jej otca, do Jemenu. No vojnový stav v krajine prinútil mladú ženu vrátiť sa naspäť a na Slovensku študuje. Aj ona vníma negatívne nálady voči cudzincom, ale všíma si aj posun. „Ľudia sa báli komunikovať, mali odo mňa odstup, ale keď zistili, že rozprávam, po slovensky, boli otvorenejší.“ Irina Adamova poukazuje na to, že ak chceme žiť v tolerantnej spoločnosti, musí existovať dialóg medzi Slovákmi a cudzincami. Sama pochádza z Ruska a pomáha Slovákom vytvoriť akceptujúcu spoločnosť. „Predsudky vždy budú, ale pracujeme na tom, aby sme boli otvorenejší.“