Na pozíciu generálneho sekretára Slovenskej katolíckej charity nastúpil 1. marca tohto roku. Len pár dní po tom, ako vypukla vojna na Ukrajine, a po dvoch rokoch trvajúcej pandémie, kvôli ktorej je mnoho ľudí v núdzi.
Aktuálne výzvy, pred ktorými ako spoločnosť stojíme, bude Slovenská katolícka charita (SKCH) zdolávať s novým generálnym sekretárom na čele. Miroslav Dzurech má za sebou deväť rokov praxe v pomáhaní ako riaditeľ Trnavskej arcidiecéznej charity. Čomu sa za tie roky priučil? V rozhovore hovorí o neschopnosti ďakovať, aj o blízkosti, ktorá je cennejšia než vecné dary. A nakoniec o pomoci, ktorej súčasťou môže byť každý z nás.
Ako hodnotíte prvé dni na novej pozícii?
Okolnosti, za ktorých som pozíciu preberal, boli mimoriadne dramatické. Slovenská katolícka charita má množstvo aktivít, projektov, služieb a v dňoch prebratia zodpovednosti sa k týmto úlohám pridal aktuálny problém s konfliktom na Ukrajine. Práve tieto úlohy ma posledné mesiace naplno zamestnali. Dnes sa už dokážeme venovať nielen úlohám dňa, ale aj systémovým nastaveniam SKCH do budúcnosti. Teším sa, že výzvy, ktoré sú pred nami, sme odhodlaní s kolegami riešiť.
Deväť rokov ste pôsobili ako riaditeľ Trnavskej arcidiecéznej charity. Máte obľúbený projekt, ku ktorému sa radi vraciate?
Žijeme v krajine, kde by ľudia mohli a mali mať možnosť žiť dôstojne. Napriek tomu navštevujeme domácnosti, ktoré sa tak označiť nedajú, kde ľudia žijú v dramatickej sociálnej situácii a nie sú schopní – z rôznych dôvodov a nie vždy vlastnou vinou – postarať sa o rodinu. V Trnave sme niekoľko rokov budovali projekt Sieť pomoci ako jednu z našich aktivít, ktorá dopomáha ľuďom žiť dôstojnejší život.
Na dvere nám však zaklope množstvo ľudí a nie každému sa dá povedať áno. Ako vyberáte ľudí, ktorým pomôžete?
Nie každý je schopný a disponibilný prísť a zaklopať nám na dvere. Dlho sme preto budovali mechanizmy, aby sme sa o núdznych dozvedeli, a to tým spôsobom, že nám o nich povie niekto, koho nazývame príhovorcom. Ten niekto má otvorené oči a široké srdce a vidí núdzu svojho suseda. Povie nám, že je tu mamička s tromi deťmi, zomrel im otec, na krku hypotéka… Zároveň je to istý stupeň overenia, lebo medzi príhovorcami sú ľudia ako učitelia, farári, starostovia alebo sociálni pracovníci z obecného úradu. My potom kontaktujeme človeka, za ktorého sa prihovorili, overíme jeho situáciu a identifikujeme jeho potreby. Ak ide o rodinu, ktorá si nemôže sama zaobstarať práčku, zverejníme o tom informáciu do našej siete a požiadame verejnosť o podporu. Do týždňa, dvoch sa nájde, čo rodina potrebuje, a my to dopravíme tam, kde býva. Najkrajšou odmenou pre mňa je, keď sa ten človek opýta, prečo to robíme. Môžeme mu autenticky povedať, že sme inšpirovaní evanjeliom, a tak prejavujeme našu vieru v skutkoch.
V januári sme oslávili 95 rokov fungovania SKCH na Slovensku. Aké výzvy vidíte aktuálne pred charitou?
Charity na Slovensku sa od 90. rokov rozvíjali podľa vlastných možností a potrieb okolia predovšetkým v oblasti poskytovania sociálnych služieb. Tento priestor vzhľadom na obmedzené množstvo zdrojov, ktoré spoločnosť vyčleňuje na sociálne služby, je do veľkej miery už vyčerpaný. Aby sme boli schopní poskytovať ďalšie sociálne služby, potrebujeme dodatočné finančné zdroje. Kde však vidím priestor na rast, je dobrovoľníctvo. Charita má veľký potenciál stať sa lídrom v tejto oblasti. Existuje množstvo farských charít po celom Slovensku, kde stovky dobrovoľníkov slúžia hodiny v pomoci iným ľuďom a som presvedčený, že takto prítomní môžeme byť v každej obci na Slovensku. To nám dá priestor dozvedieť sa o ľuďoch v núdzi, o ktorých sme doteraz nevedeli. V spoločnom úsilí, hoc po kvapkách, budú konať dobro a keď sa tie kvapky spoja, vytvoria more dobra.
Jednou z prekážok je to, že ľudia vnímajú charitu skreslene. Napríklad si myslia, že v charite pracujú len rehoľné sestry. Akú rolu má viera v charite dnes a je vôbec potrebná pre dobrovoľníctvo?
O charite koluje viacero mýtov. V Trnave sme voči tomu bojovali a doteraz robíme kroky, aby sme niektoré z mýtov vyvracali. Na to, že som z charity, ľudia reagujú, že to je skvelé, lebo doma majú skriňu plnú šiat. Rovnako nás spájajú s tým, že isté obdobie bol väčší počet rádových sestier, ktoré pôsobili v charite, kdežto vývojom doby je situácia odlišná a v drvivej väčšine sú naši zamestnanci laici. Čaká nás ešte veľa práce, aby nás verejnosť poznala v pravom svetle. A aká je dôležitosť viery v našej službe? Sme katolíckou charitou, čo už samo osebe nám dáva identitu. Nie je však nevyhnutné, aby každý pracovník bol praktizujúci kresťan. Dôležité je, aby pracovníci charity prijali a žili hodnoty charity. Ľudia majú rôzne úprimné motivácie konať dobro a my sa len tešíme každému, kto chce tak konať pod hlavičkou charity.
Pomáhame ľuďom, ktorí sú do nejakej miery zraniteľní: deti, ľudia s hendikepom, v seniorskom veku, chorí, zomierajúci. Nie je práve aj viera zárukou, že u nás nájdu bezpečné miesto?
Verím, že vnútorná komunikácia smerom k pracovníkom charity motivuje k tomu, aby boli láskaví a sprítomňovali Božiu lásku na zemi. Častokrát naše služby pôsobia v hraničných životných situáciách. Napríklad v hospicoch, kde klientov máme možnosť sprevádzať na konci ich pozemskej púti, je mimoriadne prínosné byť aj duchovnou oporou. Je to len ponuka z našej strany, pretože ľudia, ktorí k nám prichádzajú, nemusia byť praktizujúci veriaci. Z našej skúsenosti však vieme, že na sklonku života nehodnotíme materiálne otázky, ale vzťahy a naše hodnoty, a to všetko s odkazom na to, čo bude po smrti.
Ako funguje financovanie SKCH a diecéznych charít? Akú podporu nám poskytuje cirkev?
Sociálne služby sú financované zo zákona podľa druhu danej služby z rôznych zdrojov, z ministerstva, samosprávneho kraja alebo miestnej samosprávy. Treba však povedať, že toto financovanie je počas ostatných desaťročí nedostatočné. Všeobecne sú sociálne služby na Slovensku nedofinancované. Bez podpory z diecéz by sme ich nezvládli realizovať. Poskytujeme tiež rôzne zdravotné služby, ktoré sú zas financované zo zdravotných poisťovní – a to rovnako nedostatočne. Pre ne musíme hľadať neverejné zdroje, teda nadácie, donorov, granty, či organizovať zbierky, aby sme pokryli ich náklady. Dovolím si povedať, že katolícka cirkev na Slovensku je najväčším neverejným poskytovateľom služieb núdznym. Na to môžeme byť ako veriaci hrdí pre objem a kvalitu služieb, ktorú charita na Slovensku vykonáva.
Dostávame však otázky, prečo pýtame peniaze od ľudí a prostriedky nám nedáva cirkev. Je to tak?
Cirkev nám z vlastných zdrojov a podľa svojich možností finančne pomáha v prevádzke mnohých našich aktivít, aby sme mohli slúžiť ľuďom odkázaným na pomoc. Tí, čo kladú takúto otázku, majú často na mysli hierarchickú cirkev v štrukturálnej podobe, ale pre mňa je úplne prirodzené povedať, že my všetci sme cirkev. Aj ja som súčasťou cirkvi, už v dobe, keď som bol malý miništrant, potom aktívny veriaci a dnes pracujúci v charitnej službe. Práve katolícka cirkev prostredníctvom svojej charity na Slovensku je tá, ktorá objektívne najrozsiahlejšie slúži ľuďom odkázaným na pomoc.
Nie je našou úlohou ako cirkevnej organizácie poskytnúť našu odbornosť aj kňazom, aby vedeli vhodne reagovať v konkrétnych prípadoch – napríklad domáceho násilia? Neziskové organizácie pomáhajúce ženám sa stretávajú s tým, že kňaz žene pomôže, ale aj s prípadmi nepochopenia situácie z jeho strany.
Kňazi sú svojím vzdelaním a praxou často schopní a kompetentní pomôcť ľuďom v ich problémoch. Ako v každom spoločenstve aj medzi kňazmi sú takí, ktorým je podporou naše odborné poradenstvo. Zároveň treba povedať, že už cez spomínané farské charity prinášame sociálne aktivity priamo do farností a práca našich sociálnych pracovníkov je v konkrétnych prípadoch ľuďom v núdzi priblížená aj prostredníctvom správcov farností. Táto oblasť je však neustálou výzvou pre charitu a určite je to priestor na rozvoj a napredovanie. Tak ako je charita v sociálnej oblasti predĺženou rukou cirkvi, rovnako je nám cirkev oporou v našich aktivitách.
Pomoc musí byť citlivá a profesionálna, inak vytvára ľudí od nej závislých. Máme v charite princípy, ako pomáhať?
Veľmi nás teší, ak je naša pomoc mostom k tomu, aby si človek dokázal pomáhať sám a niesť zodpovednosť za svoj život. Avšak napriek snahe sme svedkami prípadov, ktoré naša pomoc nezmení. Dôležité ale je, aby bola pomoc vykonávaná láskavo, aby ľuďom priniesla dôstojnosť a vieru, že ich situácia sa môže zmeniť, že majú svoju hodnotu a blížnych. Často som chodieval do rodín, ktoré trpeli materiálnou núdzou. Priniesli sme im práčku, chladničku či iné zariadenie, no oni neboli schopní ďakovať alebo vôbec prejaviť spontánnu radosť. Naozaj ocenili až to, keď sme sa zastavili, sadli si u ich doma a strávili s nimi čas. To pre nich znamenalo viac než veci, ktoré sme im doniesli.
Nie je to práve preto, že ich „každodenným chlebom“ býva odmietnutie? A že sú prekvapení, keď im chce niekto naozaj pomôcť?
Áno, sú to ľudia, ktorých označujeme ako spoločensky vylúčených. To so sebou prináša množstvo predsudkov. Spoločnosť ich na ktoromkoľvek mieste odsudzuje, sú odstrkovaní, nepochválení, nezažívajú uznanie. To spôsobuje, že sú v stave, kedy nie sú schopní ďakovať, ale veľmi vďační, keď s nimi rozprávate dôstojne a seberovne. Zároveň to obohacuje obe strany.
Napadá vás príklad pomoci, ktorý je pre vás niečím osobným?
Mali sme klientku, ktorá žila na ulici. Stratila všetky vzťahy v rodine a priateľov. Našťastie, začala navštevovať naše nízkoprahové denné centrum dostatočne zavčasu a stala sa predajkyňou pouličného časopisu. Robila to tak úspešne, že s našou podporou, dodávaním sebavedomia a ukotvenia, že kamsi patrí, dokázala postupne financovať vlastný podnájom a žiť dôstojne ako každý iný občan. Náš vzťah bol profesionálny, ale zároveň osobný, pretože sme poznali jej životný príbeh. Boli sme jej oporou v partnerskom postavení, a tak sme zachovávali jej dôstojnosť.
Charita vystupuje apoliticky, ale nemali by sme viac vstupovať do verejnej debaty a ohradzovať sa voči dezinformáciám, ktoré ovplyvňujú našu spoločnosť? Nemení sa úloha charity?
Charita bude vždy apolitická, pretože pred očami máme predovšetkým človeka v núdzi a tomuto človeku sa snažíme pomôcť. To sa deje v rôznom spoločensko-politickom usporiadaní. Iste, je prostredie, ktoré je viac nápomocné našej snahe, a prostredie, ktoré je tomu naklonené menej, ale ak máme núdzneho na prvom mieste, sme apolitický. Tak je to aj v konflikte na Ukrajine. Mohli by sme hľadať vinníkov a individuálne máme svoje postoje, ale ako organizácia ich nevyjadrujeme.
Niečo podobné je, keď sa nás ľudia pýtajú, prečo pomáhame ľuďom bez domova, veď si za to môžu sami. Ak však idem okolo autonehody, nepoviem „sám si za to môžeš, nedával si pozor“ a neodídem bez poskytnutia pomoci. Rovnako ani v charite nehľadáme dôvod, prečo človek „havaroval“. Áno, neskôr pri opakovanej pomoci sa pýtame, kde je príčina, poďme ju odstrániť, aby si bol schopný postaviť sa na vlastné nohy. Ale v prvom momente nehľadáme jeho vinu a spolupodiel na nešťastí. Vidíme jeho potrebu a nasadzujeme sa v umenšovaní jeho núdze. A v tomto zmysle je to aj odpoveď, prečo dokážeme byť apolitický. Riešime potreby konkrétneho človeka, bez ohľadu na to, aké sú jeho väzby, názory, presvedčenia.
Aktuálnou témou je vojna na Ukrajine. Ako bude pokračovať pomoc charity?
Charita organizuje materiálnu a liekovú pomoc v bezprecedentných objemoch. Sme určite lídrami v pomoci, ktorá smeruje na Ukrajinu, a na Slovensku sme súčasťou mnohých integračných procesov. Pre prichádzajúcich vytvárame prostredie na ich prijatie. Využívame pritom sieť stredísk, ktoré majú diecézne charity po celom Slovensku, a sieť špecializovaných sociálnych poradcov, ktorí riešia praktické problémy utečencov. V týchto dňoch otvárame ďalších 25 kontaktných a komunitno-vzdelávacích pracovísk so sociálnym poradenstvom a príkladom lokálnej pomoci je tiež naša sieť farských charít, ktoré pracujú na komunitnej úrovni a ktoré zapájame do rôznych aktivít na podporu integrácie ľudí utekajúcich pred vojnou.
Otázka na záver: Čo je podľa vás základným poslaním charity?
Charita má vo svojom motte „blízko pri človeku.“ Či sú to zdravotne hendikepovaní, sociálne vylúčení, ľudia bez domova, ľudia v seniorskom veku odkázaní na pomoc iných, alebo chorí a zomierajúci, to všetko sú skupiny ľudí, ktorým chceme byť nablízku a chceme im slúžiť.