DOBRÉ RÁNO, RAŇAJKY
Streda, 8.55 hod. Pred vstupom do nízkoprahového denného centra v Trnave stojí asi dvadsať ľudí. Z rôznych smerov sem prichádzajú ďalší, s igelitovými taškami v rukách. Ktosi má na chrbte ruksak. Na prvý pohľad ošarpaný, kde-tu s dierou, kde-tu s fľakom, no akurát veľký na to, aby sa do neho zmestilo všetko aktuálne vlastníctvo tohto človeka. Táto noc bola teplá, chvalabohu. Nadránom sa však chlad začína tlačiť zo zeme a kartón, asi päť centimetrov hrubý, nemá šancu v tomto súboji zvíťaziť, a tak tá zima nocľažníka vytlačí na nohy a donúti ho k neželanej rozcvičke.
Na Centre pomoci človeku sa otvorili dvere. Pri pulte zdravia klientov známe tváre, zamestnanci Trnavskej arcidiecéznej charity, ktorí práve prichystali „all inclusive“ raňajky, chlieb, ktorý sa včera nepredal v obchodnom dome a kávu, ktorá vzpruží tvrdo skúšaný organizmus. Muži aj ženy, starší, aj dvadsiatnici prichádzajú k pultu jeden po druhom, familiárne sa zdravia a čapujú si teplý nápoj. Ktosi vtipkuje a ktosi len ticho odkráča k stolu. „Päťkrát do týždňa vydávame v klientom jednoduché raňajky,“ hovorí odborná garantka centra Mária Altoffová. „Niekedy ich spestrí zelenina, inokedy sladké pečivo. Táto služba však má byť v prvom rade motivačná. Ľudia na ulici by nemali trpieť hladom, ale ani dostávať hotelové menu.“ Klienti si však vedia prilepšiť. Za upratanie spoločných priestorov dostanú mäsovú konzervu, paštétu, konzervu s rybami alebo instantnú polievku.
Ak sa ľudia bez domova pravidelne sprchujú, nešíria na verejnosti infekčné choroby. Ak dostanú jedlo, potom ich hlad neprinúti kradnúť. Ak budú mať možnosť sociálneho poradenstva, existuje nádej, že raz vystúpia zo svojho bludného kruhu. Aj preto Charita pracuje s tými najbiednejšími, okolo ktorých väčšina prechádza bez povšimnutia. Centrum pomoci človeku v Trnave je útočiskom pre tých, ktorí sa nemajú kam ukryť pred búrkou, horúčavami, pandémiou. Zaklopať naň môžu každý deň. Bez ohľadu na to, čo do ich života priniesli tie predošlé.
NIE SEDEM, ALE SEDEMDESIATSEDEM RÁZ ODPUSTIŤ
Dom, v ktorom sídli Diecézna charita Banská Bystrica, vlastnili kedysi manželia. Keďže nemali deti, a teda ani dedičov, želali si, aby táto nehnuteľnosť po ich smrti slúžila tým, ktorí potrebujú pomoc. A tak sem dnes prichádzajú ľudia bez domova a nachádzajú útočisko v útulku.
Dokopy desiatim mužom a ženám poskytuje charita možnosť krátkodobého ubytovania. Denne sa tu môžu najesť, osprchovať, oprať si veci a obliecť si nové šaty zo sociálneho šatníka. Sú to obvykle ľudia v dôchodkovom veku, o pokojnej jeseni života sa však v ich prípade hovoriť nedá. Po sérii svojich pádov, za ktorými je najčastejšie závislosť, stratili domov, rodinu, priateľov a ocitli sa na okraji spoločnosti. Charitu v Banskej Bystrici vedie ako riaditeľ Radoslav Bujdoš, ktorý je zároveň kňazom vo farnosti Riečka. S klientmi útulku si prežíva situácie, ktoré preverujú často preverujú jeho trpezlivosť a pokoru.
„Ak mám byť úprimný, pravdou je, že mnohým našim klientom tento život vyhovuje. Prídu k nám, my im zariadime posteľ a často im tak zachránime život. Prichádzajú obvykle vtedy, keď ich skolí choroba, alebo sú dobití či doráňaní. Vtedy nám s plnou vážnosťou sľubujú, že už nebudú piť a že svoj život zmenia. No na tieto vyhlásenia veľmi rýchlo zabúdajú, najčastejšie uprostred mesiaca, keď prichádzajú dávky. Vtedy už charitu nepotrebujú. O 48 hodín nám ale opäť klopú na dvere a sú radi, že sme tu,“ opisuje riaditeľ.
Načo je teda takáto služba? Prečo ľuďom dokola pomáhať, keď sami pomoc odmietajú? „Sme ľudia a aj oni sú ľudia, i keď majú iné zmýšľanie od toho nášho. Mnohí z našich klientov majú psychické problémy. A samozrejme, ku dnu ich ťahá závislosť,“ hovorí Radoslav Bujdoš a potvrdzuje známu pravdu, že v takejto situácii sa môžu ocitnúť aj ľudia, ktorí kedysi zažili úspech. „Sú tu aj vyštudovaní inžinieri, o ktorých by sme povedali, že nemajú problém zamestnať sa. Nuž pravda je iná.“
V momentoch, keď sa zamestnancom útulku ujdú namiesto poďakovania nadávky a výčitky, prichádzajú tie najväčšie skúšky. A rovnako v momentoch, keď majú dvere týmto núdznym otvárať znova a znova, dokola a dokola. „Mali sme tu ubytovaného jedného pána, odišiel, vrátil sa. Pre jeho tvrdohlavosť sa raz napokon nevrátil a zomrel na ulici. Sám som ho pochovával vo svoje farnosti a potešilo ma, že na pohreb prišla aj rodina, že na neho nezanevreli. Pri tomto pánovi som si na vlastnej koži prežil, že nie sedem, ale sedemdesiatsedemkrát treba odpustiť.“
KEĎ SA DEŤOM Z OSADY V SEČOVCIACH PLNIA SNY
Rómska osada v Sečovciach je neprehliadnuteľná. Stojí na konci mesta, priamo pri hlavnej ceste a šoféri áut, ktoré tadiaľto prechádzajú, tak majú schátrané budovy a chatrče priamo v zornom uhle. Už pohľad z tejto cesty na jednu z najhorších rómskych osád na Slovensku, čo sa životných podmienok, hygieny a úrovne jej obyvateľov týka, je tŕňom v oku.
Aj sem prichádza Charita a jej zamestnanci, so snahou ukázať obyvateľom osady iný život, ako ten, čo sa odohráva na mieste, kam si nikto neželá vstúpiť.
Brána komunitného centra, ktoré Košická arcidiecézna charita zriadila v tesnej blízkosti osady, sa otvára. Odrážadlá, bicykle a kolobežky sú doslova všade a deti na nich jazdia tak rýchlo, akoby sa tu práve odohrávali minimálne krajské preteky. Smiech a výkriky prichádzajú zo všetkých strán. Deti sa hojdajú do výšky, hrajú sa v pieskovisku, skáču na trampolíne a striedajú sa pri stolnom futbale. Dospelé ženy sedia na laviciach z paliet, ďalšie si práve zužujú oblečenie v krajčírskej dielni. Ktosi zbiera zeleninu v záhrade a v skleníku. Vlastnoručne, od malého zrnka, si ju vypestovali deti a ich rodičia. Obrovské sklamanie prichádza napoludnie, keď treba odísť domov na obed. Ani nie o štyridsať minút sa pred bránou schádzajú deti a čakajú na vytúžený moment, keď sa budú môcť opäť rozutekať do tohto sveta.
Je to jasné. Milujú to tu. To, čo má bežné dieťa doma, hračky, motivujúce prostredie, jedlo, to všetko nachádzajú malí a dospelí Rómovia v charitnom komunitnom centre. No nie je to tu len o zábave. Zamestnanci deti pripravujú do školy, vedú ich k hygiene, učia ich upratovať. Navyše, vďaka pravidlu, že do centra môže prísť len ten, kto bol v ten deň v škole, mali na poslednom vysvedčení neospravedlnené hodiny len dve z týchto všetkých detí.
„Keď sa nám len z jednej tretiny podarí vychovať lepšiu generáciu, bude to pre nás veľkým úspechom,“ hovorí Janette Fedorková, vedúca komunitného centra. Ovocím tejto práce je podľa nej už skutočnosť, že deti sem chcú chodiť, že prichádzajú čisté a učia sa veci, ktoré potom robia aj doma. Napríklad upratovať. „Kolegovia ma volajú Dora Bláznivá. Najnovšie som si zaumienila, že ideme hudobne nadaným deťom plniť sny. Chceme im založiť kapelu. Vlastne už majú aj názov – Skupina Odvedľa. Vďaka sponzorom sme kúpili bicie a klávesy, teraz už len zohnať speváčku,“ hovorí Janette. Vlani zas dostalo päť detí z osady možnosť chodiť do základnej umeleckej školy v meste. Navštevovali ju po celý rok, čo je veľký úspech no a ešte väčší, že v tom chcú pokračovať.
Janette deti často objímajú, hladkajú a bojujú o jej pozornosť. V nedeľu sa vyberú cez celé mesto k nej domov, zazvoniť jej, aby ju aspoň na chvíľu videli. Pravidelne dostáva vyznania, že je ako ich mama a jedna z dospelých žien si dokonca nechala vytetovať jej meno na ruku. „Viem sa s nimi aj pohádať, aj byť prísna a vykričať im chyby. No nie som voči nim povýšenecká. Toto je to, čo oceňujú a čo sa mi potom v tejto práci vracia.“
NIEKTORÉ DETI PRE STRACH DODNES ZASPÁVAJÚ PRI ZAŽATOM SVETLE
Historická budova, sídlo Diecéznej charity Nitra, sa nachádza v najstaršej časti mesta, len niekoľko metrov od hradu. Toto miesto je zároveň domovom desiatich detí, o ktoré sa nemohli, či nevedeli postarať ich rodičia. Nové útočisko tak našli v Detskom charitnom dome sv. Lujzy. „Obvykle je tu veselšie,“ vysvetľuje vedúca Dušana Bucová, keď nás víta a predstavuje nám zverencov. Viacerí sú v táboroch, a tak tu vládne pokojnejšia atmosféra.
Šimon a Jozef sú tu noví, no poznajú sa z iného zariadenia. V novom prostredí strávili len niekoľko dní a ešte sa tu len zabiehanú. Na gauči s nimi sedí Iveta, ktorá sa pred rokom a pol stala mamou a teraz tu vychováva syna Tea. Prežíva si s ním druhé detstvo a zároveň externe študuje strednú školu. „Dnes by na obed mohli byť palacinky,“ padne návrh v pléne a mládež sa odoberá do kuchyne. S vedúcou Dušanou Bucovou tak ostávame sami.
Na skrinkách v miestnosti stoja fotografie mladých ľudí, detí, aj bábätiek. Sú to odchovanci tohto detského domova. Mnohí z nich sem prišli z nefunkčného prostredia, ktorému určovali smer alkoholizmus, násilie a trestná činnosť. Tu, v srdci Nitry, sa im zamestnanci charity snažia vytvoriť pokojné, rodinné prostredie. Následky z minulosti však zostávajú hlboko v duši. Niektoré deti tak dodnes zaspávajú pri zažatom svetle, lebo je pre ne akýmsi ochrancom pred spomienkami. A tie sa vynárajú práve v čase, keď všetko utíchne. Vtedy prichádzajú vychovávatelia a pomáhajú im prekonať strach. Sú tu, keď si deti ventilujú svoj hnev, nikdy neodmietnu rozhovor a zostávajú pri nich, kým sa im uľaví.
„Naše zariadenie je malé, preto sme si všetci blízki. Kolegovia si deti na sviatky berú domov, chodia s nimi na výlety, na chalupu. Všetci sa tu snažíme vytvoriť pre ne rodinné prostredie,“ hovorí Dušana Bucová. Vďaka tejto práci sa rozrástla aj jej rodina, keď si do náhradnej starostlivosti zobrala Ivetkinho brata Samka. „Bol tu od júna 2019. V lete, keď staršie deti odišli do tábora, som ho zobrala k nám domov. Okamžite sme si vytvorili vzťah. Vždy, keď som odchádzala z práce, nosil mi topánky, že vraj ideme „pá-pá“. Jednoducho si ma vybral. V decembri som tak podala návrh na zverenie.“ Samko mal v zariadení vrátane Ivetky päť súrodencov. Tí s rozhodnutím súhlasili, rovnako ako jeho mama. „Aj moja rodina bola za, a tak je dnes Samko jej súčasťou. Zároveň zostal v úzkom kontakte so súrodencami,“ hovorí Dušana.
Nepochovať vzťahy, i keď nie sú práve najlepšie, je veľmi dôležité. Nech už majú rodičia zverencov akúkoľvek minulosť či súčasnosť, zamestnanci detského domova o nich pred deťmi nikdy nehovoria v zlom. Deti majú svojich rodičov stále radi, chcú si s nimi telefonovať a stretávať sa, i keď to nie vždy vychádza. Niekedy ich suplujú starí rodičia, ujovia, tety, vzdialená rodina alebo kamaráti. Akékoľvek pozitívne vzťahy, ktoré má dieťa za bránami detského domova, sú veľmi cenné a pomôžu mu, keď príde čas postaviť sa na vlastné nohy.
NA CESTE ZO ZÁVISLOSTÍ
Mužom, ktorí prepadli závislostiam, dáva prešovská charita v Domove nádeje druhú šancu na plnohodnotný život. Za 24 rokov fungovania resocializačného zariadenia ich úspešne prešli doliečovaním stovky.
Ak by sa život zaznamenával na video a nahrávku týchto mužov by sme pretočili o rok späť, boli by sme svedkami ich pádov. Videli by sme nehybne ležiace telo, ako sa už piaty deň po sebe zbavuje alkoholu. Videli by sme muža s neprítomným pohľadom, ako hypnotizuje farebné ovocie, čo sa mihoce v automate a v duchu sa tej mašine vyhráža, aby už konečne padla správna kombinácia, lebo inak… Záznam by detailne zachytával mladíka, ktorý túžobne naplnil injekčnú striekačku a teraz prichádza tá chvíľa úľavy, keď sa jej hrot prederie kožou a skončí v žile. STOP.
PLAY. Sme v súčasnosti. Pred autoumyvárňou v centre Prešova zaparkoval zákazník svoje auto, odovzdáva kľúče, odchádza na kávu a vozidlo necháva partii mužov vyčistiť ho „na kompletku“. Autoumyváreň je jednou z pracovných terapií, ktorú si vyberajú závislí klienti v resocializačnom centre Gréckokatolíckej charity Prešov počas svojho pobytu. Pracovať môžu aj v autoservise alebo práčovni, ktorých služby tiež pravidelne využíva verejnosť.
8 hodín spánok – 8 hodín práca – 8 hodín oddych
Zo závislosti lieči pevný režim, život v komunite a dlhé rozhovory s terapeutmi, ktoré osobnosť doslova vyzliekajú donaha s cieľom obliecť ju do čistých šiat.
Závislosť je ťažká choroba. Nedá sa vyliečiť za týždeň. Klienti tu zostávajú obvykle rok a pol, kým prejdú piatimi fázami. Na tejto ceste ich čakajú krízy a prvá prichádza hneď po nástupe. Noví ľudia, nové pravidlá a jasne stanovené hranice, sú pre niekoho príliš veľkou záťažou. Časť z klientov, ktorí nastúpili na doliečovanie, tak do dvoch týždňov z vlastného rozhodnutia odchádza. Druhá kríza príde asi po roku. Vtedy si človek uvedomí, že bez drogy dokáže prežiť. Musí sa však rozhodnúť, ČI SKUTOČNE CHCE.
KEĎ ĽUDIA S DUŠEVNÝM OCHORENÍM CÍTIA PRIJATIE
DÁVID, klient: „Keď sa dostanem do svojho vnútra a rozmýšľam nad sebou, mávam úzkosti, paranoje, bludy a halucinácie. Ak by som bol len doma, rýchlo by som skončil v nemocnici.“
KATARÍNA, klientka: „Doma mám teraz horšiu situáciu. Tu môžem hovoriť o problémoch a vždy mi to pomôže. Mám tu priateľov.“
Sme v domove sociálnych služieb a rehabilitačnom stredisku Samária, ktoré prevádzkuje Bratislavská arcidiecézna charita pre ľudí s duševným ochorením, najmä so schizofréniou. Pri raňajkách sa tu dnes stretlo dvanásť žien a mužov. Keď dojedia, sadajú si na stoličky usporiadané dokola, lebo nastal čas na rannú komunitu. Ako sa majú? S akými pocitmi sem prišli?
Sedíme v kruhu s nimi a počúvame. Na niekom je ochorenie viditeľné na prvý pohľad, z prejavu iného by sme ho len sotva hádali. Ľudia s duševným ochorením mávajú dobré a zlé dni. V tie zlé prichádzajú bludy a halucinácie a s nimi chaos, stiesnenosť a strata kontroly nad sebou. Tieto stavy ich prenasledujú aj niekoľko dní. Bežné situácie sú vtedy nezvládnuteľné a vstať ráno z postele je tou najväčšou výzvou. Samária je miesto, kde sa o týchto pocitoch hovorí otvorene. Miesto, kde sa s týmito emóciami klienti pod vedením odborníkov učia pracovať a zvládať ich.
Podobné zariadenia sú v Bratislave len tri, a to je žalostne málo. Na Slovensku máme aj mestá, v ktorých takáto služba pre ľudí s duševným ochorením úplne chýba. Aj oni však potrebujú cítiť, že sú hodnotní. Potrebujú prijatie, našu pozornosť a priestor, kde sa môžu rozvíjať.
DANIELA, psychologička: „Byť s nimi je pre mňa veľmi vzácne. Majú v sebe odhodlanie a odvahu kráčať ďalej. Našimi úspechmi sú okamihy bežného dňa, keď niekomu bolo ťažko, no zrazu je mu dobre. A cíti sa šťastný.“
V STAROBE ŽNÚ TO, ČO V MLADOSTI ZASIEVALI
Viac ako 30 seniorov našlo nový domov v Trstenej, v Dome Charitas sv. Františka z Assisi. Mnohí z nich sú vážne chorí, slabí, nevládni a osamelí.
„Ten, kto nemal v mladosti žiadne záväzky, nezaložil si rodinu, žil v prítomnosti, no nemyslel na budúcnosť, zostal napokon na staré kolená sám. Máme tu aj ľudí, ktorí nežili práve zodpovedne, mali dlhy, exekúcie a skončili na ulici. Našťastie ich v tejto situácii podržala rodina, hľadali a našli pre nich miesto, kde môžu pokojne žiť,“ opisuje Anna Parcová, vedúca zariadenia.
Pracovníkom, ktorí sa o seniorov starajú, prináša každý deň nové skúsenosti. „Denne sa obúvame do topánok našich seniorov. Vciťujeme sa do ich situácie. Každý človek pozná svoje chyby a učí sa pracovať s nimi. No staroba je v tomto náročná, lebo v nej sa už ovládať nevieme a všetko sa vyplavuje na povrch. Človek sa správa tak, aký je vo vnútri. Kto pracuje so seniormi, mal by toto pochopiť,“ hovorí Anna Parcová.
Zamestnanci zariadenia – opatrovateľky, zdravotné sestry a asistenti, kuchárky, upratovačky, údržbár, ekonómka, sociálny pracovník a riaditeľka – však poznajú aj peknú, pozitívnu stránku tejto práce. Sú to situácie, keď im seniori prejavia vďačnosť, a práve to ich povzbudzuje v práci.
Do dnešného dňa sa zariadenie stalo domovom pre 200 seniorov. Dopyt po službe je veľký. Často sa skloňuje myšlienka, že rodina seniorov odkladá do zariadení. „Kto sa chce o svojho rodiča postarať, ten ho navštevuje, pýta sa na neho, telefonuje mu. Takých seniorov, o ktorých rodina zaujíma, však vieme spočítať na prstoch jednej ruky. Tí ostatní žnú to, čo celý život siali. Prišli o vzťahy a rodina o nich nejaví záujem.“
V Dome Charitas sv. Františka z Assisi však na minulosť seniorov nehľadia. „Bez ohľadu na to, akí boli a čo prežili, snažíme sa, aby u nás zažívali ľudskosť,“ dodáva Anna Parcová.
TAM, KDE VLAKY DÁVAJÚ NÚDZNYM DOBRÚ NOC
Práve v čase, keď si ľudia v obývačkách urobia miesto v obľúbenom kresle a zapnú večerné správy, v nocľahárni a útulku Diecéznej charity Žilina sa začína príjem. Budova stojí v odľahlej časti mesta. Desiatky prepravných kontajnerov naukladaných jeden na druhom prezrádzajú, že neďaleko je rušňové depo. Z diaľky sem dolieha zvuk brzdiacich vlakov.
Táto ulica je tmavá a opustená a ani zďaleka tak nepripomína promenádu. Napriek tomu sem večer čo večer prichádzajú obvykle tí istí ľudia, s túžbou po posteli a streche nad hlavou. Zamestnanci charity tento komfort aj dnes doprajú viac ako šesťdesiatym núdznym.
Cesta za teplom a pohodlím sa však začína kontrolou. Vo dverách zariadenia musí každý klient vykonať dychovú skúšku. Kto ňou prejde, pokračuje ďalej, pred tým, komu tester ukáže červené číslo, sa však zatvárajú dvere. „Ak tu máme spolu fungovať, musíme dodržiavať pravidlá,“ hovorí vedúci zariadenia Rastislav Kolman. Dôležité je, aby medzi klientmi nebolo napätie, lebo vtedy zvyknú na povrch vyplávať spory, ktoré majú medzi sebou. Vzťahy formované ulicou sú často naštrbené a vzbĺknutý konflikt počas noci by bolo to posledné, čo by si tu niekto prial.
Dnes sa na večeru podáva teplý čaj a pečivo. Za symbolickú sumu je v ponuke aj polievka a bageta, alebo si nocľažníci do jedálne prinesú vlastnú stravu. Po večeri môžu vyjsť na dvor na krátku fajčiarsku pauzu a o ôsmej si už chystajú postele.
Rastislav pôsobí pri komunikácii s klientmi pokojne. V živote si vyskúšal viaceré povolania. Stál napríklad len pár krokov od rozhodnutia stať sa kňazom. Nikdy si však nemyslel, že jeho poslaním bude práca s ľuďmi bez domova. „Pamätám si na moje začiatky, keď som bol presvedčený, že cesta z ulice nemôže byť taká zložitá. Jedného staršieho pána sme vtedy ostrihali, osprchovali, obliekli a v piatok od nás odchádzal so slovami, že vyzerá ako Versace. Bol som šťastný z toho, čo sa nám podarilo. V pondelok, keď som do Žiliny prichádzal vlakom, som ho zbadal zašpineného s fľašou v ruke. Musel som to celé pochopiť. Od klientov často počúvame ich dôvody, prečo to nejde. Zvyknú si tiež nastaviť latku príliš vysoko. Hovoria o práci, no keď dostanú príležitosť, odmietnu ju. Za roky v tejto službe som pochopil, že sa nemôžem hrať na spasiteľa. Som tu – a sme tu, aby sme im pomáhali a sprevádzali ich v tejto situácii, no nečakali zázraky.
PRI PRÁCI S NAJNÚDZNEJŠÍMI NESTAVAJÚ VZDUŠNÉ ZÁMKY
Budova na okraji centra Rožňavy. Kedysi to bola nemocnica a cítiť to na prvý dojem. Vysoké stropy, veľké miestnosti, široké chodby. Tieto priestory dnes využíva Diecézna charita Rožňava a stará sa v nich o tých najnúdznejších ľudí.
Je pár minút pred dvanástou a v jedálni je rušno. Klienti nocľahárne a útulku sa schádzajú na obed. Pred hlavným jedlom dňa niekto ešte stihne umyť chladničku či pozmývať chodbu, niekto si radšej dopraje „predpísanú“ dávku nikotínu.
Pod palcom to tu má sestra Antónia. „V útulku máme 12 miest, v nocľahárni takmer 30. S klientmi sme tu 24 hodín denne, máme nočné a denné služby,“ hovorí.
Útulok rožnavskej charity sa stal domovom pre ľudí, ktorí sú v hmotnej núdzi, nevedia si sami zabezpečiť bývanie, no majú aspoň nejaký, hoci drobný príjem. Do nocľahárne prichádzajú tí, ktorých sa zriekla rodina, či už pre závislosť, alebo z iných dôvodov, ich problémy sa nakopili, až skončili na ulici.
Klienti oboch nocľahárne aj útulku tu môžu zostať aj cez deň. Vždy sa nájde niečo, čo treba urobiť. Upratať, poliať kvety, namaľovať radiátory. Pri takýchto aktivitách človeku aspoň ujde čas. Mnohí však stratili chuť a akákoľvek aktivita je nad ich sily. „A tak ich dokola motivujeme, že ešte nie je všetko stratené, že sa ešte môžu postaviť do života. Zadosťučinenie prichádza, keď sa cítia spokojní a šťastní, že niečo sami dokázali. Vtedy mám radosť aj ja. Viem, že pri práci s týmito núdznymi si nemôžeme stavať vzdušné zámky. Radovať sa treba aj z malých úspechov,“ hovorí sestra Antónia.
Z týchto priestorov už videla odchádzať mnohých ľudí. Tých, ktorí si našli byt alebo opravili malý domček a dodnes sa im darí, no lúčila sa aj s tými, ktorí sa rozhodli pre lavičku, lebo sa nedokázali zriecť závislosti. „Z takýchto odchodov mi bolo smutno. No dostala som odpoveď: „Bez alkoholu sa mi nedá žiť.“
MIESTO, KAM ĽUDIA PRINÁŠAJÚ RODINNÉ POKLADY
Už dvadsať rokov prevádzkuje Diecézna charita Nitra chránenú dielňu s nevšedným zameraním – špecializuje sa na viazanie a opravu kníh. Ľudia tam prinášajú staré, často roztrhané zväzky, ktoré sú pre nich rodinným pokladom. Veria, že v dielni im vdýchnu nový život a knihy sa tak zachovajú pre ďalšie generácie.
V chránenej dielni pracujú zamestnanci, ktorí majú limitované šance uplatniť sa na pracovnom trhu. Majú zdravotné obmedzenia alebo znevýhodnenie, no sú zruční a precízni. Ich práca si vyžaduje aj kreatívneho ducha, cit pre detail a estetiku. Cez ich ruky už prešli odborné, detské, či liturgické knihy, no viazali aj časopisy či tlačivá pre úrady.
Nedávno prišla do dielne žena, ktorá chcela urobiť radosť svojej mame. Po polstoročí vytiahla z útrob pivnice rozprávkovú knihu. Tá pre túto rodinu veľa znamená, pretože sa k nej viažu vzácne spomienky. Žena teraz verí, že pod rukami pracovníkov dielne dostane tento rodinný poklad novú tvár.
A ako teda vdychujú kníhviazači publikáciám druhý život? Najskôr orezom zarovnajú strany, knihu ručne zošijú a potiahnu novou doskou. Z hliníkových písmeniek vyskladajú text, ktorý natlačia na obal a pozlátia ho fóliou.
Dielňa nitrianskej charity podporuje ohľaduplné zaobchádzanie so zdrojmi planéty, tak ako to popisuje Encyklika Svätého Otca Františka LAUDATO SI’ o starostlivosti o náš spoločný domov. Nevyhadzovať, nekupovať nové, ale snažiť sa o maximálne využitie všetkých vecí, ktoré nás obklopujú.
KAŽDÁ Z TÝCHTO ŽIEN SI PREŽILA SVOJ VLASTNÝ ÚTEK
Pre Júliu bol posledný rok snáď tým najhorším v živote. Diagnostikovali jej rakovinu a vypukla vojna. V náročnej situácii, na úteku a s obavami, ako a kde sa bude liečiť, narazila na ľudí, ktorí jej pomohli.
Gréckokatolícka charita v Košiciach ju ubytovala v Dome svätého Lazára. „Už som po operácii. Žijem a bojujem ďalej,“ zdôveruje sa uprostred podkrovného bytu, v dome, ktorý sa nachádza na pomyslenej hranici mestských častí Košice centrum a Košice sever.
Útočisko tu nachádzajú aj ďalšie ženy. A každá z nich si prežila svoj vlastný útek. Pred násilným partnerom, so zbalenými kuframi a s deťmi, s finančnými problémami a otázkami – čo bude.
„Pomáhame im vstať a kráčať ďalej,“ hovorí pracovníčka sociálnych služieb Miriama Poláková. „Počúvame, čo ich trápi, snažíme sa ich nasmerovať. V tomto zariadení môžu zostať dva roky, počas ktorých by si mali usporiadať život. Robíme všetko pre to, aby sa im to podarilo.“
Chce to odvahu. Ukončiť nefungujúci vzťah. Odstrihnúť sa od násilníka. Začínať znova, bez peňazí, s kopou problémov na krku. Často bez podpory rodiny.
Náročné, nie však nemožné. Aj vďaka zariadeniam, akým je Dom svätého Lazára si môžu ženy v náročných životných situáciách zrovnať myšlienky, vytýčiť cieľ a vykročiť za ním. Nech už sa zdá byť akokoľvek vzdialený.