Aktuality

Čo máme nové?

Kresťanskí presídlenci v tábore Mar Elia v Erbile: "Na Boha sa nikto z nás nehnevá"

pridal: wp-dev | dátum: 5. augusta 2015 | kategória: Aktuality

Foto: Anton Frič

Presne pred rokom zaplavili Kurdistan desiatky tisíc kresťanov, ktorí utekali pred moslimskými teroristami z Islamského štátu. Nedostatok ubytovacích kapacít spôsobil, že mnoho ľudí bolo nútených stráviť niekoľko nocí pod holým nebom na ulici, predovšetkým v preplnenej Ankawe – kresťanská štvrť nachádzajúca sa v hlavnom meste autonómnej oblasti Kurdistan – Erbil. Ľudia ležali na chodníkoch a pod riedkym suchým porastom sa snažili ukryť pred neľútostným augustovým slnkom. Miestna arcidiecéza sa im snažila pomôcť ako sa dalo. „Keď tu ľudia prišli, boli úplne traumatizovaní,“ hovorí otec Daniel, mladý chaldejský kňaz, ktorý pracuje v tábore Mar Elia v Ankawe. Momentálne tu žije takmer 600 kresťanov.
„Ľudia sa na začiatku veľmi ťažko vyrovnávali s faktom, že zrazu nemajú nič a musia žiť v stanoch. Boli zvyknutí žiť vo vlastných domoch. Obzvlášť trpeli deti, ktoré často vídali svojich rodičov plakať a kričať. Preto sme začali s každodenným programom a režimom, aby deti mali náplň a mysleli na niečo iné. Aspoň trochu radosti do ich života vniesli hry a tanečné či spevácke súťaže. V areáli kostola deťom vybudovali ihrisko a volejbalovú sieť. Deti sa upokojili a ich rodičia, na začiatku úplne apatickí, sa tiež postupne spamätali a snažia sa v rámci možností vrátiť späť do života. Niektorým sa po čase podarilo nájsť si prácu v reštauráciách alebo na stavbách v Erbile,“ opisuje situáciu v tábore otec Daniel.
Ubytovacie podmienky ľudí sa odvtedy výrazne zlepšili. Stany v marci tohto roku nahradili unimobunky a početnejšie rodiny boli presťahované do domov, ktorých nájomné hradí cirkev s pomocou kresťanskej charitatívnej organizácie Aid to the Church in Need. Viacerým presídlencom (utečencom vo vlastnej krajine) sa podarilo nájsť si prácu a tak môžu pomôcť svojim rodinám. Je to veľmi dôležité, pretože pomoc zvonku zahŕňa iba najzákladnejšie potreby. Aj napriek zlepšeniam, celková situácia udržiava ľudí v zúfalstve, pretože nemajú pred sebou žiadnu reálnu perspektívu vyriešenia svojej situácie. Ani po roku nie je jasné, kedy a či vôbec sa podarí oslobodiť mestá a dediny obsadené moslimskými teroristami z Islamského štátu.
Anna Bartošová, pracovníčka Slovenskej katolíckej charity, ktorá navštívila tábor Mar Elia v Ankawe, opisuje noc strávenú medzi utečencami: „V jednej z takýchto unimobuniek som prebdela noc aj ja. Hučiaca klimatizácia, tenký starý matrac a zapnuté svetlo mi nedovolili zaspať na viac ako dve hodiny. Ponuku ubytovania od ´hlavy rodiny´som však nemohla odmietnuť. Prepustil mi svoje miesto a sám si ustlal vonku na zemi pred unimobunkou. Nedostatok spánku mi vynahradila štedrá pohostinnosť a láskavosť chaldejskej katolíckej rodiny.“
„Sme na tom lepšie ako pred rokom. Sme vďační že už nežijeme v stanoch. Ale toto nie je žiadny život. Všetko sme stratili. Najhoršie je, že nevieme kedy alebo či sa vôbec budeme môcť niekedy vrátiť domov,“ vraví Nissan Nabil.
Rodina Nissana Nabila a tisíce ďalších kresťanov boli nútení utiecť zo svojich domovov dvakrát. Všetko začalo v júni 2014, keď Islamský štát („IS“) neočakávane obsadil Mosul.
„Najprv sme utiekli do Quaraquosu. ale keď sa IS v auguste nebezpečne priblížil, museli sme utiecť znovu. V tábore Mar Elia sme už 11 mesiacov. Nikto z nás sa na Boha nehnevá. Našťastie, všetci sme stále nažive.“
Život v tábore sa zdá byť zabehnutý a celkovo pozitívny dojem vytvára obraz takmer normálneho života. Miesto je čisté a na zemi neležia žiadne odpadky. Vypraté prádlo visí na šnúrach natiahnutých medzi unimobunkami. V tábore zaviedli elektriku a postavili sprchy a umývarky s toaletami, v niektorých unimobunkách je dokonca chladnička. Aj napriek tomu vybaveniu je však život v tábore len provizóriom a nemôže trvať neobmedzene.
Otec Douglas Bazi, ktory riadi utečenecký tábor Mar Ellia vraví: „Ľudia takto nebudú žiť natrvalo. Mnohí chcú opustiť Irak a mnohí ho už opustili. Túžia sa dostať do Austrálie, Ameriky alebo Európy. Stratili všetku vieru na budúcnosť v Iraku. Nemôžeme ich prinútiť ostať tu. Iní však naopak chcú ostať. Túžia sa vrátiť do svojich domov na Ninivských planinách, len čo budú oslobodené. Ďalší chcú začať nový život v Kurdistane. Ale najdôležitejšie je, aby sme nestratili ďalšiu generáciu, preto je kľúčové zabezpečiť pre deti vzdelanie.“ Chaldejský arcibiskup Bashar Matti Warda hovorí: „Sme vďační všetkým podporovateľom za to, že našim kresťanským bratom dávajú nádej a vieru. Všetkým chceme preto úprimne poďakovať za ich štedrosť.“