„Dobrý deň,“ pozdravia nás dve mladé ukrajinské ženy. S typickým prízvukom a lámavou slovenčinou miešanou s ukrajinčinou sa snažíme dorozumieť. Hoci význam slova “bomboschovište”, nepoznáme, začíname tušiť jeho význam.
Natália žila neďaleko Charkova, pochádza z regiónu Poltava, z mesta Horishny. Olha pochádza z Ľvova, obe majú dcéry v rovnakom veku. Ich spoločný príbeh začal v popradskom centre podpory, kde sa obidve zamestnali.
V podzemnom úkryte bolo cítiť síru
Natália v „bomboschovišti“ strávila 5 hodín. V protileteckom úkryte bolo podľa jej slov cítiť síru, bola tam tma, pretože svetlom doslova šetrili. Nevedeli totiž, ako dlho tam budú musieť zostať.
„Cesta na Slovensko bola nebezpečná, išli sme autobusom úplne bez prestávky. Pritom sme odchádzali o deviatej ráno a na hranicu sme prišli ďalší deň o piatej ráno,“ spomína Natália. Jej sestra odišla na Slovensko ešte pred ňou, preto už nemuseli riešiť to, kde majú ostať. „No ona sa už medzitým vrátila na Ukrajinu,“ doplní Natália.
Oľa, neplač
„Tu nám je dobre, máme robotu, ale nie sme doma. Tu jednoducho žijeme, ale nič zaujímavé nerobíme,“ vysvetľuje Natália s tým, že nemá ani silu myslieť na také veci. „Nechce sa mi cestovať, ísť na dovolenku, pretože nemôžem. Vo svojom vnútri mám veľký smútok. Chceli by sme sa vrátiť, no čakáme každý deň, či to vôbec bude možné. Chceme pomôcť našej Ukrajine zotaviť sa po vojne,“ odôvodňuje svoje rozhodnutie vrátiť sa Nataša s dodatkom, že každý deň preto pozerá správy.
Zrazu preruší svoje rozprávanie a priateľsky pokarhá kolegyňu:
„Oľa, veď neplač,“ s dodatkom, že nateraz ešte zostávajú na Slovensku. „Niekedy je aj päť dní ticho, no potom opäť začne bombardovanie,“ vysvetľuje.
Som vďačná ľuďom, ktorí nám pomáhajú: „Rozprávame sa, kamarátime sa a cítime, že v tom nie sme sami. Dokonca ich volám ku sebe domov, na Ukrajinu. Keď mi povedia, že nemajú cestovný pas, odpovedám, nech si urobia,“ vnáša do neľahkej situácie i trochu humoru.
Rakety stále prilietajú
Ako ďalej tvrdí, s nájdením škôlky i zamestnania, ale i zapísaním k pediatrovi pomáhala charita. „Sú to ďalej aj potraviny, ubytovanie, či tábory pre deti,“ vymenúva. „Moja dcéra tu chodí do škôlky a bola i v tábore, ktorý organizovala charita. Chcem, aby sa prispôsobila.“
„Boli spolu, aj s mojou dcérou, teraz sú kamarátky,“ pripojí sa do rozhovoru Oľa.
„U nás to bolo desivé rovnako ako všade, rakety stále prilietajú,“ pridáva, akoby mala pocit, že nič nové nehovorí. „A bolo zakázané večer zapínať svetlo,“ dodá. „Naše mesto je bezpečnejšie, pomáhali sme, pripravovali jedlo do školy, ľudia bývali v školách, škôlkach,“ hovorí Oľa. Kvôli situácii sa bojí vrátiť späť, hoci po tom veľmi túži. Na Slovensku našli útočisko, ako obidve svorne tvrdia, tu sú v bezpečí. Dnes sú z nich priateľky, ktoré spojilo nešťastie a vojna. Zoznámili sa na Slovensku a kamarátky sú aj ich dcéry. Teraz sú si blízke a bývajú aj blízko pri sebe. Po túžobne očakávanom návrate na Ukrajinu ich už bude deliť viac ako tisíc kilometrov.