Text: Božena Baluchová, Foto: Michal Fulier
Keď sa s ňou stretnete naživo, musíte uznať, že je to neuveriteľne fotogenická dáma. Keď začne hovoriť o tom všetkom, čo chce ešte v tomto život stihnúť – poviete si, že z energie tejto zapálenej ženy by ste potrebovali za hrsť. Keď sa rozhovorí o viere a úcte v rodine (či už z pohľadu dcéry, manželky, sestry, matky alebo starej matky) – pochopíte, že takýmto ľuďom by sa mladšie generácie nemali vyhýbať. Toľko zažitej múdrosti aj zdravej tvrdohlavosti, ako má v sebe Oľga Slivková, sa nedá nájsť v učebniciach.
Pani Slivková sa od rána nezastaví, jej denný režim sa nepodobá na deň relaxujúcej dámy na zaslúženom dôchodku v obývačke pred televízorom. Už od rána jej vyzváňa telefón a rôzni ľudia ju prosia o pomoc (keďže ešte stále je činná v rôznych, nielen vajnorských združeniach). Jednu pani s chorou dcérou vysťahovali na ulicu z jej domu na Kopčianskej ulici v Bratislave – pani Slivková okamžite volá na magistrát či rôznym ombudsmanom – ako sa dá situácia riešiť.
O mužovi, ktorý zaznamenával tradície
Našťastie sú aj dni, keď sa venuje viac pozitívnym aktivitám. Volajú ju zo všetkých kútov Slovenska na rôzne, prevažne filmové festivaly – hovoriť o svojom manželovi – známom filmárovi Martinovi Slivkovi. Občas si povzdychne, že je to akoby za trest – za mužovho života bola trošku v úzadí (on sa prezentoval sám), dnes to všetko musí absolvovať na verejnosti sama. Konečne akoby vystúpila z tieňa svojho muža…
Ako sa spolunažívalo pani Slivkovej s tvrdohlavým filmárom Martinom Slivkom?„Keď ma Martin po prvý raz zazrel, povedal si, žetaké tiché dievča, čo v izbičke pokojne štrikuje – bude dobrou ženou. Netušil však, že vajnorské ženy (naviac tráviace prázdniny pod Tatrami) nie sú takéto.“ Martin bol od Oľgy o sedem rokov starší a zaľúbil sa do nej počas svojich štúdií na FAMU v Prahe. Sprvu si písali zdvorilé listy, dokonca si v nich vykali. „Martin sa mi občas smial, že dokonca ešte po svadbe som mu občas vykala.“
Desaťročia manželského spolunažívania neboli jednoduché. Nielen pre režim, v ktorom vtedy žili. Martin Slivka sa nedal nikdy v ničom presvedčiť a všetko doma musel odsúhlasiť. Pani Slivková sa smeje, že občas jej „pán Boh pomohol muža ‘oklamať‘, keď chcela niekomu pomôcť aj bez odsúhlasenia zo strany manžela. Pred desiatimi rokmi zomrel. „Na druhom svete určite zmúdrel – už nie je taký tvrdohlavý.“
Viera dodáva rodine silu v každom období
Pani Slivková bola vždy veriaca žena a snažila sa tak vychovávať aj svojich synov – do jedenástich rokov ich vodila do kostola. No potom im otec, ktorý prišiel „osvietený“ z Prahy, oznámil, že do kostola chodiť netreba – veď aj tak o desať rokov v kostoloch nebude nikoho a možno ich prerobia na kinosály. Samozrejme, nemal pravdu.
Po Nežnej revolúcii sa vrátil k viere. „Našťastie sa neobrátil alibisticky len krátko pred smrťou, ale celých dvanásť rokov pred odchodom na onen svet. Do poslednej chvíle svojho života chodil na sväté prijímanie, aj keď už nevládal – bol stále prítomný.“
Etnograf a dokumentarista Martin Slivka sa, tak ako pred ním folklorista, fotograf a filmár Karol Plicka, venoval slovenskej tradičnej kultúre a zvykom obyčajného ľudu. Jeden z jeho filmov, ktoré sa po vzniku v roku 1968 nemohli preietať, bol aj etnografický dokumentárny film „Odchádza človek“ o zvykoch a obradoch – spojených so smrťou na bulharskej dedine. Pani Slivková hovorí, že by nemohla ľúbiť zbabelca, že bola rada, že Martinove filmy dostali zákaz. „Bola som z rodiny, kde všetko šlo za komunizmu rovno do trezoru – čiže som muža v jeho činnosti povzbudzovala.“
Medzigeneračné ovplyvňovanie
Pani Slivková nehovorí veľa o sebe, radšej sa snaží hovoriť o svojich najbližších, ktorí už nie sú medzi nami. Poznáme ju skôr vďaka role dcéry Pavla Čarnogurského, manželky Martina Slivku. Často prezentuje a je hrdá na prácu svojich súrodencov a synov, hoci ako germanistka a publicistka sa snažila tiež vplývať na slovenskú verejnosť.
Dnes sa snaží naučiť čo najlepšie pracovať s počítačom a internetom – veď mobilný telefón aj kopírku vie obsluhovať výborne (denne skenuje zaujímavé články či listy od svojho otca i manžela). Vnuk Kubko nazýva svoju starú mamu „strašibabka“ – keďže niekedy ho vyhreší za huncútstva, čo stvára na dvore či pôjde. Ona zasa jeho volá „vnukotechnik“, keďže jej s novými technológiami pomáha uľahčovať jej aktívny život vo Vajnoroch.
Vnukovia neradi počúvajú príbehy z dávnej minulosti vo verzii ich starej mamy – 76-ročnej Oľgy Slivkovej. Počuli ich už doma veľa-krát a nazývajú ich štylizovanými dejinami. Keď práve pani Slivková nerozprávala mladším rodinným príslušníkom o kontroverzných slovenských dejinách, snažila sa najmladším potomkom odovzdať to podstatné z kresťanstva. Malému vnukovi Kubkovi čítavala pravidelne z Biblie. Vždy sa však muselo začať od Adama a tak, aby to znelo ako rozprávka na dobrú noc. Hocikedy, keď prišla stará mama na noc opatrovať malého filmára a chcela pokračovať v čítaní biblických príbehov, muselo sa začať opäť od Adama. „A tak sme sa tuším nikdy nedostali ďalej ako po Mojžiša.“ Tú vieru by v zaujímavej podobe rada odovzdala svojim vnúčencom.
Aktívne zostarnúť zberom slovenských piesní
Pani Slivková sa riadi pravidlom – ako sa človek cíti, taký je starý, teda podľa toho, ako sa cítime, sa odrátava náš vek. Jej muž nechcel byť starý. Bál sa predstavy, že na sklonku života „pôjde na detský rozum“, že všetku múdrosť, skúsenosti a dôstojnosť stratí. Nakoniec v roku 2002 zomrel zmierený v manželkinom náručí doma, nie v nemocnici. Každý rok za neho dávať slúžiť zádušnú omšu a vždy to vyjde na nejaké iné miesto – kde má práve rozprávať o tvorbe Martina Slivku mladým ľuďom.
Hovorí sa, že na Slovensku je na všetko pesnička, zaznamenaných ich je viac ako sto tisícok. „Kedysi neboli rádiá a prehrávače, človek si počas cesty len tak prespevoval. Spev pomáha zahnať ťažké chvíle a čierne spomienky.“ Keď raz boli manželia Slivkovci v Malej frankovej, stretli veľmi zaujímavú staručkú tetku. Mala ťažký život, nôžku mala od detstva zle zahojenú, a tak ju babkou-kuľhavkou prezývali. Na všetky tancovačky v dedine chodila, no tancovať nemohla – tak si aspoň všetky pesničky zapamätala a rozhodla sa, že ešte pred odchodom na onen svet ich musí niekomu odovzdať. Slivkovci bohatý materiál nahrali na kotúčový magnetofón, no dodnes na vydanie zbierky piesní nieto peňazí.
Takže toto je jedným z plánov pani Slivkovej – predať ďalším generáciám „poklad“ babky-kuľhavky. „Tým, že sú zaznamenané, folklór získava druhý dych. Môj muž zachoval tradície a dedinské náboženské rituály vo filmovej podobe, ja by som toto rada vydala knižne a na CD. Nech mi potom babka-kuľhavka nenadáva – že som to neodovzdala na zemi, ale do neba doniesla.“
Viac info nájdete na stránke www.charita.sk/seniori