Text: Štefan Chrapa, Foto: Andrej Lojan
Dovolím si tvrdiť, že najväčším fenoménom našej malej krajiny sú babky. A hlavne tie kostolné babky. Tie babky v ručníčkoch a fertuchách. A koľko kritiky sa na ne valí. Z každej strany. Koľkým zavadzajú, prekážajú. Koľkým, ako sa ľudovo hovorí: lezú na nervy. Koľkí na ne kydajú, že sú také a onaké a desivo rovnaké. Prečo vlastne?
Minule som počul zdrvujúcu kritiku na ich adresu. O babkách sa rozprávali dve vyfrndolené paničky. Jedna hovorila: „Predstav si, išla som s mojím psíkom mopslíkom na prechádzku a akurát vtedy išli babky z kostola. Keď ma zbadali, hneď sa do mňa pustili, že môj pes im močí na kvetiny v predzáhradke a že sa aj vyšpiní na chodník a že sa s ním mám ísť prechádzať inde. Že to po ňom zbierať nebudú. A hrozili palicami, akoby ma nimi chceli vycápať.“ Druhá panička na to: „Načo chodia do toho kostola, keď sú vonku také zlé!“
Tie paničky mali sčasti pravdu. Ale naozaj len sčasti, lebo nevideli, že za tým všetkým je veľký a nezmieriteľný stret – stret nebeského a banálne pozemského. Keby aj ony boli prišli do kostola pred omšou, videli by, že babičky naskakujú do lavíc ako sánkari na zimnej olympiáde. Videli by, ako babičky privierajú oči, spínajú ruky a modlia sa ruženec. Videli by, ako sa babičky dotýkajú neba. Aj to, ako sa na svätej omši stretajú so živým Bohom. Potom by sa už nikto nepohoršoval, že sú mrzuté, keď sa z neba vracajú do svojich starostí, do malých dôchodkov, do nepochopenia, do hluchoty, do svojich chorôb, ťažkostí, do svojej opustenosti a do psích výkalov na chodníku. Taký návrat do reality by každého vyviedol z rovnováhy.
Ja som tam pred omšou bol. Preto nedám na kostolné babky dopustiť. Veď odkedy rozpustili rozjímavé rehole, ich úlohu prevzali babky. Preto: „Nevezmeš meno Božie nadarmo, no ani ‘Kristove olympioničky‘ nebudeš ohovárať!“ Len vďaka nim sa táto krajina ešte neprepadla do priepasti!
Viac info nájdete na stránke www.charita.sk/seniori