Príbeh ošetrovateľky Márie Jackulíkovej na ostrove Lesbos – Ostrove Duší

pridal: charita | dátum: 17. júna 2020 | kategória: MIND

„Z čoho ste takí smutní?“ opýta sa Mária Jackulíková okolostojacich mužov po tom, čo práve zaparkovala svoje auto a chystá sa začať pracovnú šichtu. „Ale… Máme sa dobre… Ale vieš, my sme tiež mali také auto, ako ty, takú firmu, toľké skúsenosti,“ odpovedá jeden z nich. Teraz sú na ostrove Lesbos, v utečeneckých táboroch a bez akejkoľvek záruky, že raz budú mať ešte možnosť poctivou prácou si zarobiť na auto, aké kedysi mali, či založiť vlastnú firmu. A vôbec, žiť život v podmienkach, ktoré im prinavrátia ľudskú dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorú im vojna v Sýrii, prebiehajúci konflikt v Afganistane či pozostatky nepokojov a chudoba v Eritrei, Sudáne alebo iných krajinách Afrického kontinentu zobrali.

Zaseknutí na Ostrove duší

To, čo sa spočiatku zdalo ako ostrovček nádeje v mori krviprelievania a strachu o život, z ktorého sa im podarilo vymaniť, sa však behom niekoľkých mesiacov zmenilo na Ostrov duší. Mária má stále pred očami článok, v ktorom grécki novinári týmto spojením charakterizovali Lesbos. A skutočne. V každodennej práci zdravotnej sestry a humanitárnej pracovníčky sa stretáva s dušami, ktoré sú zranené, choré a často trpiace depresiami. Duše, ktoré sa snažia aspoň tu a tam sami sebe pripomenúť, že svoje sny ešte nestratili, a to aj napriek tomu, že ich gniavi obrovská ťarcha bolestivej minulosti. Je ich tam momentálne okolo 22 tisíc. Často prichádzajú za Máriou s tým, že potrebujú psychológa. Niekoho, kto by aspoň rozumel, čo sa v ich dušiach odohráva, aj keď nie je v jeho moci zmeniť ich súčasné podmienky v táboroch. Ako žiadatelia o azyl nemajú ani možnosť sa zamestnať a sústredením sa na prácu zahnať pochmúrne myšlienky. Azylový zákon v Grécku, rovnako ako na Slovensku, neumožňuje tým, ktorí požiadali o azylovú ochranu, nájsť si legálne zamestnanie. Na Slovensku sa jedná oficiálne o 9 mesiacov od požiadania o azyl, počas ktorého človek zostáva zaseknutý v limbe neistoty. V Grécku tento čas už hádam ani nerátajú.

Po ceste na kliniku poľnej nemocnice, v ktorej pôsobí, stretáva ďalšiu skupinu chlapcov. Vyzerajú, že by mohli byť už dospelí, no v skutočnosti väčšina z nich neprekročila oficiálnu hranicu dospelosti, majú niečo medzi 15 až 17 rokov. Viacerí z nich ju už poznajú a zamávajú jej na pozdrav. Kývnutím hlavy im pozdrav opätuje a kráča ďalej. Dopredu sa však pohybujú iba jej nohy. Máriina myseľ zostala pri chlapcoch. Dobre si pamätá, ako jeden z nich prišiel prvýkrát k nej na ošetrovňu. V zašpinených šatách a bez náznaku toho, že by mu na niečom ešte záležalo. Istotne to bol jej chápavý pohľad bez známok posudzovania, ktorý jej pomohol nájsť si k nemu cestu. Ako ošetrovateľka a sociálna pracovníčka totiž veľmi dobre rozumie tomu, ako vplýva traumatická skúsenosť a neprítomnosť blízkeho človeka na psychiku. Prešlo však len pár týždňov od ich spoločného rozhovoru na klinike, v ktorom sa porozprávali o dôležitosti starania sa o seba a zásadách slušného správania, a chlapec odvtedy chodí vždy čistý, pozdraví a je úctivý. Podobný scenár sa zopakoval ešte niekoľkokrát pri ďalších maloletých chlapcoch. Mária vníma, ako veľa dokáže spraviť, keď dieťa, osobitne v tínedžerskom veku, cíti, že niekomu na ňom záleží. O to viac v podmienkach utečeneckých táborov v Grécku, kde si nielen utečenci a migranti, ale aj samotní grécki občania niekedy pripadajú, akoby na nich takmer celý svet zabudol.

Príbeh ošetrovateľky Márie Jackulíkovej na ostrove Lesbos - Ostrove Duší

Je ich tam momentálne okolo 22 tisíc. Často prichádzajú za Máriou s tým, že potrebujú psychológa. Niekoho, kto by aspoň rozumel, čo sa v ich dušiach odohráva, aj keď nie je v jeho moci zmeniť ich súčasné podmienky v táboroch.  


Foto: Caritas Internationalis

Tí utečenci sú tam ešte stále?

Ako to, že o tom Slovensko nevie? Pýta sa sama seba už asi tisíci krát. Takmer nikdy sa počas svojho pobytu na Slovensku nevyhne otázke, či v Grécku sú ešte stále nejakí utečenci a či tá kríza už nepominula. Má im znovu vysvetľovať, že ľudia žijú na ostrovoch Samos, Lesbos a Chios v podmienkach, ktoré si takmer nikto z nás nevie ani predstaviť? Má im hovoriť, ako tvrdo sa nedávna turecká politická hra dotkla Grécka a ako práve utečenci a migranti na to doplatili najviac? Skúsili si niekedy predstaviť, čo by robili, keby žili v 120,000-ovom meste a pre všetkých obyvateľov by bola len jedna nemocnica, tak ako je to na Lesbose? Vedia vôbec o všetkých tých, ktorí z rôznych krajín prichádzajú pomáhať a byť oporou týmto dušiam? A že to robia aj za cenu toho, že im skupiny vyznávajúce hodnoty extrémneho neonacizmu zničia napríklad auto, na ktoré sú odkázaní pri dennodennom dochádzaní do táborov?

Informovanosť

To je istotne prvý krok pomoci a odtiaľto sa môžu odvíjať aj tie ďalšie. Vedieť, že títo ľudia sú v prvom rade ľudia, a tak sa k nim aj správať. Kto by to však mal spraviť? Kto s tým má začať? Mária sa snaží na túto tému upozorňovať na rôznych prednáškach a konferenciách, ktorých sa zúčastňuje. Uvedomuje si ale, ako veľa závisí od spôsobu, akým o témach migrácie, vrátane situácie na gréckych ostrovoch, hovoria politickí predstavitelia. Rýchlo preletí spomienky na predvolebné kampane a smutne si povzdychne. V dvoch posledných totiž boli utečenci a migranti použití ako lacný zdroj získania politických bodov a to práve vyvolávaním strachu. No tu sa jej zrazu v mysli vybaví veta z iného súdka: „Ja nevyčítam Slovákom, že majú k týmto ľuďom postoj, aký majú. Vy Slováci ste sa s utečencami doteraz nestretávali, tak ste sa nemali kde naučiť, ako ich prijímať,“ povedal jej raz kolega lekár a riaditeľ nemocnice v meste Veria na gréckej pevnine, keď spolu debatovali na tému slovenského postoja voči migrantom a utečencom. Jeho súcit a pochopenie pre Slovákov Máriu dostali. Snáď sa raz takýto zdravý súcit voči druhým preniesie aj do sŕdc a myslí politikov, ktorí rozhodujú aj o budúcnosti tých, ktorí boli zachránení v Stredozemnom mori alebo sa rôznymi inými cestami dostali do utečeneckých táborov.

Čo keby sa to dialo na Slovensku?

„Ja by som Vašu otázku otočila: Predstavte si, že by sa takáto utečenecká kríza odohrávala na území Slovenska. Že by sem prišlo veľké, skutočne veľké množstvo ľudí z nejakej susednej krajiny a my by sme im aj chceli pomôcť, no žiadne iné štáty by neboli súčinné ani ochotné pomôcť. Čo by sme vtedy robili? Ako by sme reagovali na ostatné vlády? prekvapí protiotázkou novinára, ktorý s ňou robí rozhovor. Je už mesiac tomu, čo Máriu Jackulíkovú  pandémia COVID-19 zastihla na Slovensku a kvôli obmedzeniam sa nemôže vrátiť na Lesbos k svojim utečeneckým pacientom. Tak sa rozhodla sprostredkovať Slovákom aspoň ich príbehy. Áno, v rozhovore sa dostávajú aj k tomu, čo akoby najviac trápilo verejnú mienku Slovákov, keď počujú slovo migrácia alebo niečo s tým spojené: násilie a nebezpečenstvo zo strany migrujúcich ľudí. Mária si už zvykla, že sa otázkam tohto typu počas pobytu na Slovensku nedá vyhnúť, no chce podnietiť k zamysleniu a tak opäť reaguje otázkou: „Ako na Slovensku rozoznáte mladého chlapca, ktorý chce zabiť svojho otca?“ Mária sa netvári, že spomínané nebezpečenstvo vôbec neexistuje. Poukazuje ale na to, že samotný fakt, že niekto opustí domov a vydá sa na cestu s nádejou na lepšiu budúcnosť, nesmie znamenať, že sa na daného človeka máme pozerať ako na potenciálneho teroristu. Je si vedomá toho, že k násilnostiam človeka podnecujú iné faktory, nie migrácia samotná. Preto znovu opakuje: „Sú to predovšetkým ľudia – presne takí istí ľudia, ako aj my. To je najdôležitejšie.”

„Ale vy sa to postupne naučíte,“ zakončil riaditeľ nemocnice v meste Veria ich spoločný rozhovor, vyjadrujúc presvedčenie, že aj odmietavý postoj mnohých Slovákov sa postupom času zmení. Predsa, pomyslí si Mária, keby sa Slováci skutočne pozreli do očí ľuďom na Lesbose či v rôznych iných utečeneckých táboroch, mnohí by sa iste rozhodli sa k nim priblížiť, podať pomocnú ruku alebo aspoň vypočuť. Keď v to verí grécky lekár, bude veriť aj ona.

Príbeh-ošetrovateľky-Márie-Jackulíkovej-na-ostrove-Lesbos---Ostrove-Duší

Mgr. Mária Jackulíková., PhD je lektorkou Vysokej školy zdravotníctva Sv. Alžbety, zdravotnou sestrou a humanitárnou pracovníčkou v utečeneckých táboroch v Grécku.

* * *

MIND (Migrácia. Prepojenie. Rozvoj) je trojročný projekt, financovaný Európskou komisiou, zameraný na zvyšovanie povedomia o migrácii a trvalo-udržateľnom rozvoji. Jeho cieľom je prekonávanie predsudkov a stereotypov a osvojovanie pozitívnych foriem správania vo vzťahu k iným kultúram v spoločnosti.

Autorka: Mária Viglašová

#whatishome #cojedomov