Často opakujeme frázu, že je len na nás, ako svoj život rozohráme. Čo si o týchto slovách myslí Veronika Cifrová-Ostrihoňová? Známa moderátorka sa stala ambasádorkou vianočnej kampane Slovenskej katolíckej charity a vo videu vystupuje na jednom pódiu s ľuďmi, ktorí vďaka charite našli nový zmysel života. O dobre v spoločnosti a potrebe solidarity sme sa rozprávali aj v podcaste Charita Pomáha, ktorý vyšiel v najnovšom časopise Charita.
Veronika je jednou zo zakladateliek iniciatívy ŽEMY, ktorá sa zameriava na otázky rodovej rovnosti. V rozhovore hovorí o začlenení a zrovnoprávnení v našej spoločnosti, avšak nielen žien a mužov, ale tiež ľudí, ktorým pomocnú ruku podáva aj charita.
Nedávno ste sa stali mamou. Ako vnímate túto rolu vo vašom živote? Zmenilo vás to?
Vnímam túto rolu ako najvzácnejšiu, ktorú mám. Určite som vizuálne schátranejšia, ale trpezlivejšia a objavila som láskavé rezervy. Ani som nevedela, že ich mám. Určite som šťastnejšia, pretože Sára nám doniesla do života kopec radosti a zábavy. Áno, aj nejaké povinnosti, únavu a občas stres, ale keby som to dala na misku váh, tak jednoznačne prevažuje, že je to malé klbko šťastia. Takže ak by som mala odpovedať, ako ma materstvo zmenilo, tak v tom, že som šťastnejšia.
Na pozvanie prezidentky Zuzany Čaputovej ste v záhrade prezidentského paláca vítali pápeža Františka. Aký to bol zážitok?
Bola som veľmi prekvapená a zároveň vďačná, lebo to bol krásny zážitok. Pápež František, ale aj prezidentka, rozprávali k veci a veľmi jasne artikulovali to, čo podľa mňa dnes spoločnosť potrebuje. Myslím si, že keby tam sedel veriaci či neveriaci alebo veriaca či neveriaca, mali by rovnaký zážitok. Obidvaja majú vzácnu vlastnosť, že keď rozprávajú, ľudí skôr stmeľujú, ako rozdeľujú. A to nemajú všetci svetoví lídri a líderky. Mala som z toho veľmi vzácny zážitok, miestami som bola až dojatá. Prekvapilo ma, aký nastal pokoj, keď pápež rozprával. Všetci ticho počúvali, aj telefóny utíchli, ľudia nenakrúcali ani nefotili, chceli byť v tom momente. Obdivujem, že má osemdesiatštyri rokov a zvláda taký rozvrh, aký by som ja, tridsaťdvaročná, nezvládla.
Pápež sa aktivizuje v rôznych témach, hovorí často aj o chudobe a obchodovaní s ľuďmi. Čo z toho rezonuje vo vás?
Myslím si, že je veľký mysliteľ a okrem toho má dar komunikácie. Angažujem sa v ženských témach a on napríklad posilňuje miesto ženy v cirkvi a to je pre mňa veľmi vzácne a dôležité. Počas jeho pontifikátu sa zdvojnásobil počet žien v štátnych úradoch vo Vatikáne. Podsekretárka biskupskej synody je žena, zástupkyňa generálneho prokurátora je žena a on sám hovorí vo svojich encyklikách, že žena má veľké miesto, že prináša harmóniu, pokoj, že cirkev s ňou bude ľudskejšia, dôstojnejšia a láskavejšia. Bodaj by bolo takýchto pápežov Františkov viac aj vo svetských sférach. Vo mne rezonujú tieto ženské otázky a to, že sa snaží začleniť naozaj všetkých ľudí, ktorí sú iní, do širšieho spektra lásky. Podľa mňa je to dôležité a nemám pocit, že je to klišé. Mám pocit, že nastoľuje trendy, ktoré sa budú po jeho odchode už ťažko meniť. Teda, aspoň v to dúfam.
Vo videu k vianočnej kampani charity ste sa stretli s niekoľkými klientmi, ktorým charita pomáha. S človekom, ktorému hrozil život na ulici, s dievčatami na vozíčku, s rodinou, ktorá zažila závislosť a chudobu. Všetkých spája neľahký životný príbeh. Vnímate v našej spoločnosti aj tieto osudy?
Vnímam ich veľmi silno. Máme kategorizovanú inakosť v jednom smere, že sú to príslušníci a príslušníčky LGBTI komunity, ale ono je to oveľa širšie. Aj ženy sú tak trochu inakosť, pretože spoločenský štandard je stále nastavený na muža, či ten svetský, alebo cirkevný. Sú tu kategórie ľudí, na ktorých sa nemyslí. Napríklad ženy, ktoré majú problémy s domácim násilím alebo pred ním ušli, to je fenomén, o ktorom bolo dlho ticho. Paradoxne, pandémia trochu otvorila tieto dvere a zvýraznila, že sú tu a že by sme sa im mali venovať. Ďalej hendikepovaní ľudia, deti či dospelí. Pozrime sa len, ako máme postavené hlavné mesto, bezbariérovosť v ňom nie je štandardom. Niekto by možno povedal, že tí ľudia nikam nechodia, že sa sami stránia spoločnosti. Ale ako majú ísť von, keď tam nie je rampa, keď do výťahu vedú tri schody a na toalete pre hendikepovaných má pani upratovačka alebo pán upratovač odložené svoje veci? Takže mne tá kampaň dáva absolútny zmysel. Veď kedy inokedy, ak nie na Vianoce, keď sme všetci o trochu láskavejší, naladenejší a tolerantnejší, by sme mali dávať do popredia aj takéto témy?
Zažívate momenty, keď si kladiete otázku, čo by teraz asi robila žena, ktorá je v horšej situácii?
Veľmi často. A nielen žena v inej situácii, ale aj dieťa, ktoré má zdravotné znevýhodnenie alebo človek, ktorý je na ulici. Myslím si, že práve bezdomovecto berieme tak, že sú to ľudia, ktorí tak skončili vlastnou vinou a pýtame sa, ako je to vôbec možné. Pritom je to jednoduché. Dúfam, že budem mať natoľko silnú osobnosť, že niektorým pokušeniam odolám – ale viem, čo sa stane v mojom živote a ako na to zareagujem? Je nepokorné a povýšenecké stavať sa do role pomôžem vám, i keď vám nerozumiem, pretože si neviem predstaviť, že by sa mi niekedy stalo to isté. Hendikepované dieťa sa môže narodiť komukoľvek a štát nerobí dosť pre to, aby mu jeho život zjednodušil. Takže ktokoľvek, kto pomáha, kto supluje rolu štátu, je dôležitý.
Prečo by sme sa mali zaoberať tým, či sa menšinám a ľuďom, ktorí sú marginalizovaní, žije dobre?
Mnohé štúdie, ktoré hovoria o rodovej rovnosti, vyrovnávaní platových rozdielov, alebo o zlepšovaní podmienok pre vylučované komunity, prinášajú záver, že spoločnosti bude po zrovnoprávnení lepšie. Ak už teda zmeny nerobíme pre nič iné, urobme ich pre seba. Tento argument sa občas stráca v preklade. Máme pocit, že zmeny robíme pre niektorú skupinu, ale my nie sme ostrovy. Žijeme v jednej krajine, ktorá má päť a pol milióna ľudí. V zásade sme komunita a tá by nemala zabúdať na svojich najslabších.
Myslíte si, že solidarita má miesto v našej spoločnosti?
Naša dcéra začala chodiť do predškôlky a tam je dievčatko, staršie o sedem alebo osem mesiacov. Keď videla našu Sáru, ktorá je tam najmenšia, prišla k nej a snažila sa jej pomôcť. Ten prirodzený pud tam bol úplne jasný. Je vidieť, že deti ho majú samé od seba. Neviem, v akom bode ho strácame, kedy príde ten zlom a povieme si, starám sa o seba a o rodinu, ale čo je za mojimi dverami, to ma nezaujíma. Solidarita je prítomná vo všetkom. Platíme dane, ktoré sa potom distribuujú. Človek, ktorý nemá deti, prispieva aj na vzdelanie detí iných ľudí a tie zas prispievajú na jeho dôchodok. Ten princíp je všade, len ho niekedy nevidíme alebo nechceme vidieť.
Ste jednou zo zakladateliek iniciatívy ŽEMY so zameraním na otázku rodovej rovnosti na Slovensku. Ženy prinášajú do politiky iné myšlienky, zameriavajú sa na sociálne témy a, hoci nechcem generalizovať, pre budúcnosť detí sú vraj ochotnejšie meniť to, čo bolo zažité aj sto rokov. Ak je pomer vyvážený, je to lepšie?
Neplatí to len pri ženách. Sú štúdie z firiem, ktoré majú diverznejšie riadenie, čo sa to týka žien alebo iných národností, a majú lepšie hospodárske výsledky. Vezmime si príklad ekonomického krízového štábu. Keď v ňom bude desať ekonómov mužov, ktorí sa budú zaoberať tým, ako počas pandémie nastaviť pravidlá, mužov, ktorí sú väčšinou sekundárni v starostlivosti o deti, urobia iný produkt, ako keď v ekonomickom štábe bude sedieť žena. Nie pol na pol, ale hoci dve, tri ženy, ktoré povedia, že ak stopneme škôlku, ženy nebudú vedieť pracovať z domu. Budú sa musieť starať o deti. Zrazu je súbor opatrení inkluzívnejší, lebo zapojí aj ženu.
Snažíte sa, aby bola vaša dcéra empatickejšia a vedela sa vcítiť do osudov iných ľudí?
Ja a súrodenci sme vyrastali s mamou, ktorá je detská neurologička. Od mala si pamätám, že sme naše hračky dávali do nemocnice. Mala som pocit, že všetci to tak robia a pýtala som sa aj kamarátov a kamarátok, čo posielajú do nemocnice. Je pre mňa preto úplne prirodzené posunúť ďalej oblečenie alebo poslať peniaze. Chcela by som, aby to vnímala aj Sára. Teraz bola pandémia, ale primerane jej veku a jej zvládaniu by som ju chcela brať so sebou, keď napríklad pôjdeme na detskú onkológiu, s ktorou spolupracujem. Nestrániť ju tých vecí, lebo deti majú obrovskú kapacitu nasávať. Majú v sebe láskavosť, ktorú my občas hľadáme. Sú veľmi múdre bytosti a my ich niekedy extrémne podceňujeme.
Je podľa vás dôležité vysvetľovať deťom tieto veci?
Rozprávala som sa s viacerými rodičmi, ktorí majú telesne znevýhodnené deti, alebo deti s autizmom či rôznymi inakosťami. Hovoria, že napríklad na ihrisku sa pri pohľade na ich dieťa rovesníci pýtajú rodičov, čo je tomu chlapčekovi alebo prečo je to dievčatko na vozíčku. V snahe chrániť deti pred tým, podľa nich zlým alebo ťažkým, rodičia s dieťaťom odídu a nevysvetlia mu, čo je za tým. Nemyslím si, že toto je cesta. Dieťa to zvládne. Keď mu vysvetlíme, prečo sa to dievčatko hádže o zem, že nie je nevychované, ale funguje nejakým iným spôsobom, pochopí to. Spájať deti, ktoré sú iné, vystavovať ich tej inakosti, lebo ona tu je, to je podľa mňa dobrá cesta. Ak by som chcela, Sára by nemusela vedieť, že sú tu deti, ktoré vyrastajú úplne inak ako ona a budú mať úplne inú životnú cestu, i keď nie preto, že si ju vybrali. Ale keď ju tomu vystavím, raz bude voči tomu možno chápavejšia a bude oveľa jednoduchšie nadväzovať dialóg.
Platí podľa vás, že každý človek je strojcom vlastného šťastia?
Svet nám ukazuje, že to tak nie je. Je veľmi dôležité, kde a komu sa narodíme, a pripadá mi nepokorné povedať, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Áno, keď sme sa narodili dobre a máme rodičov, máme čo jesť, máme prácu a zázemie, základné sociálne väzby, vtedy sme strojcami a strojkyňami toho, ako sa postavíme k negativite a ťažkým životným skúškam, ktoré sú nám dané. To je pravda. Ale to nie je byť strojcom šťastia. To znamená byť strojcom našej odpovede.
Aký je ideálny svet Veroniky Cifrovej-Ostrihoňovej?
Ideálny svet je pre mňa rovnejší ako ten súčasný, inkluzívnejší, rôznorodejší, taký, kde majú ženy a muži podobnú štartovaciu čiaru v rámci pracovnej sféry alebo spoločenského vnímania. Ideálny svet je taký, kde do toho, ako bude nám všetkým, zasahujú rôzne skupiny ľudí, a kde tí a tie, ktorí sú vo vysokých verejných funkciách, konzultujú a vnímajú svoje rozhodnutia v širšom kontexte, ako sa to deje teraz. Nechcem nikoho kritizovať, ale ja chcem vidieť svet trošku farebnejší, ako je dnes. Taký, kde budeme empatiu cítiť o niečo viac, kde budeme trošku viac nastavení na to, že sú tu ľudia, ktorým treba pomáhať. Alebo, nie ktorým treba pomáhať, to vyznieva nadnesene, ale s ktorými treba komunikovať.
Publikovaný rozhovor je skrátenou verziou podcastu Charita pomáha s Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou. Veronika je ambasádorkou vianočnej charitnej kampane na pomoc ľuďom v núdzi.
Autor: Monika Čopíková
Titulná fotografia: Kristiana Kóňa