ROZHOVOR: Život v centre pre deti s HIV je ťažký aj veselý | Slovenská katolícka charita


ROZHOVOR: Život v centre pre deti s HIV je ťažký aj veselý

pridal: wp-dev | dátum: 16. augusta 2013 | kategória: Aktuality

V Ugande pôsobí už od roku 2011. Od vtedy sa jej uprostred ničoho podarili vybudovať centrum, ktoré dnes priamo pomáha 20 deťom, ktoré v centre žijú a nepriamo podporuje ďalších 60 detí zapojených v projekte Adopcia na diaľku®. Pracovníčka SKCH a laická misionárka Margita Kačányiová.

V decembri 2012 Slovenská katolícka charita otvorila Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Ako funguje centrum teraz, po 8 mesiacoch od jeho otvorenia?

Jeho otvorením sa spustil program pre HIV pozitívne dievčatá, ktorých je momentálne v centre 20. Máme tam tri skupiny detí, prvá je od päť do sedem rokov, druhá je od osem do 12 rokov a posledná od 13 do 16 rokov. Náš život v centre je preto veľmi rozmanitý, niekdy ťažký, ale aj veselý.

Ako vyzerá bežný denný program dievčat?

Dievčatá majú od pondelka do piatku budíček ráno o šiestej, potom nasleduje hygiena a ranná dávka liekov, ktoré pre ne pripravia naši zdravotnícki pracovníci. Potom idú na raňajky a spoločne sa pomodlíme k Panne Márii, ktorej zveríme celý nastávajúci deň. Po modlitbe dievčatá odchádzajú spoločne do školy, ktorá je v meste Unna, vzdialeného tri kilometre od nášho Centra. Okolo jednej, pol druhej prichádzajú na obed. Prváci a druháci po obede už ostávajú doma, staršie žiačky idú naspäť do školy a domov sa vracajú až okolo pol šiestej večer. Podvečer má každá ešte nejaké menšie povinnosti, aby získali pracovné návyky. Následne dostanú večernú dávku liekov a večeru, po ktorej sa opäť spoločne pomodlíme. Po večernej hygiene sa dievčatá pripravia na nasledujúci deň v škole a ide sa spať.

Čo dievčatá robia cez víkend, keď nejdú do školy?

Program je o niečo voľnejší, dievčatá vstávajú neskôr, ale raňajší rituál s liekmi, raňajkami a modlitbou ostáva zachovaný. Len sa nejde do školy, ale v sobotu si dievčatá perú každá svoje veci a tiež školskú uniformu.

Ako sa dievčatá navzájom medzi sebou správajú?

Tu sú vzťahy také ako hocikde inde v babskom kolektíve. Zo začiatku to bolo všelijaké. Teraz vedia spolu pekne vychádzať, ale sú situácie keď sa aj pohádajú či dokonca pobijú. No vo všeobecnosti sa ich snažíme viesť k tomu, aby sa ku sebe správali ako sestry, ktoré spolu držia a navzájom si pomáhajú.

Tento rok ste otvárali aj škôlku. Ako v súčasnosti funguje?

V škôlke máme 48 detí, ktoré majú dve učiteľky. Tie ich učia získavať návyky, ktoré sú ostatným deťom vlastné, no týmto africkým nie, ako napr. bežný pozdrav. Ďalej sa tu deti učia základné anglické frázy, aby v škole už čo to vedeli. Je to nevyhnutné pre štúdium na základnej škole, pretože v škôlke sú deti, ktoré majú päť rokov a na ďalší rok už idú do školy. Rozprávajú sa im rozprávky a spoločne sa učia aj rôzne piesne. Vyučovanie v škôlke končí obedom.

Aká je odozva od rodičov detí, ktoré chodia do vašej škôlky?

Veľmi pozitívna. Prvé dva týždne po otvorení deti nosili do škôlky rodičia, no teraz už chodievajú samé. Na tri mesiace rodičia prispievajú piatimi kilami kukurice, z ktorých sa pre ne varí jedlo. S tým veľmi ochotne súhlasili a vo všeobecnosti myšlienku škôlky uvítali. Sú veľmi spokojní.

Aká je vízia do budúcnosti čo sa týka centra?

V prvom rade chceme dobudovať tank na vodu, aby sme napojili všetky budovy v centre na vodu. V tomto roku by sme tiež chceli postaviť jedáleň pre deti s kapacitou aspoň 80 miest, ďalej dom pre chlapcov. Veľmi dôležitá je výstavba malej ambulancie, izolačky pre choré deti, pretože v súčasnosti to funguje tak, že choré dieťa leží medzi ostatnými, nemá pokoj, ktorý by vtedy potrebovalo a to nie je dobré. Mojou túžbou je tiež postavenie kaplnky, aby sme mali Eucharistiu priamo v kompante.

Ako sa uchytil projekt Adopcia na diaľku?

Tento projekt sa rozbehol veľmi dobre, momentálne podporujeme 60 detí, pričom do konca roka by to mohlo byť aj 100, no nanešťastie sirôt, ktoré by to potrebovali je omnoho viac, okolo 540.

Práca humanitárneho pracovníka je náročná a niekedy aj veľmi nebezpečná. Ako sa stým vyrovnávate?

Momentálne nie som v nebezpečnom regióne. Určite, pre Európana je africké prostredie zložitejšie, keďže aj malé zvieratá ako komáre či škorpióny mu môžu spôsobiť veľké problémy. Najmä ľudia, ktorí idú po prvýkrát, môžu mať problémy a začiatok bude ťažký. No stále hovorím, že Afriky sa netreba báť ale mať rešpekt.

A čo ľudia, ako s nimi vychádzate?

Tam kde sa nachádzam nie je vojna, hoci rebeli okolo nás fungujú a sú tu aj utečenci z okolitých krajín najmä z Konga. Môže sa stať, že ťa okradnú, ale že by bol ohrozený tvoj život. Ak neriskuješ, nepohybuješ sa v noci, nemal by byť problém. Napokon okradnúť ťa môžu aj v Bratislave. V Ugande sa cítim fajn, v Sudáne to bolo zložitejšie.

Text a foto: Andrea Boboková