Foto: archív M. Takáčová
25 rokov je doba, ktorá zachytáva už istý úsek histórie. Presne 25 rokov pôsobí v Slovenskej katolíckej charite (SKCH) naša kolegyňa MÁRIA TAKÁČOVÁ. Je to etapa, ktorá odzrkadľuje nielen kus jej pracovnej histórie ale aj histórie organizácie, ktorej túto významnú časť svojho života – energie, času, síl, mravčej práce a nápadov venovala. O jej poslaní, o samotnej organizácii, ako aj výzvach dnešnej doby sme sa pri tejto príležitosti porozprávali a spolu s ňou sa pozreli na začiatky obnovy SKCH, spustenie projektu Adopcia na diaľku® ale aj na súčasnosť.
1. V SKCH pracuješ od roku 1990. Ako si vnímala začiatky – obnovu činnosti SKCH po zmene režimu ?
V tom období SKCH (vtedy ÚCHS) spravovala len charitné domovy a organizovala púte pre postihnutých a sociálne slabších do Lúrd v spolupráci so Secours Catholique, resp. lacnejšie rekreačné pobyty v Charitnom domove Dolný Smokovec. Postupne sa zakladali diecézne charity, ktoré začali poskytovať charitatívne a sociálne služby s pôsobnosťou v jednotlivých diecézach.
2. Ako vnímali charitatívnu činnosť ľudia po páde komunizmu?
Ľudia na Slovensku mali vždy zmysel pomáhať iným, pretože mnohí sami zažili nedostatok či biedu. Napriek tomu, že charitatívno-sociálne služby v bývalom režime nemohli byť tak rozvíjané ako v nekomunistických krajinách, mnohí u nás podporovali misie v rozvojových krajinách, ako sa dalo. Keď po zmene režimu nastal rozvoj organizácií sprostredkujúcich takúto pomoc, ľudia sa v nevídanom množstve zapájali do podpory a dodnes sa pridávajú k pomoci tým, ktorí sú na to odkázaní. Hoci ani u nás pre mnohých situácia nie je ľahká, uvedomujú si, že vo svete niektorí nemajú ani základné životné potreby – výživu, zdravotnícku starostlivosť, právo na vzdelanie.
3. Na ktoré projekty, aktivity SKCH si zo začiatku 90. rokov spomínaš najradšej?
Prvým veľkým a zároveň doteraz úspešným projektom SKCH bola Adopcia na diaľku®, ktorú sme rozbehli koncom roka 1996.
4. Je jednoduchšie robiť charitatívnu činnosť dnes, alebo to bolo jednoduchšie v 90. rokoch?
Myslím, že po revolúcii v 90. rokoch štát poskytoval vyššie príspevky humanitným organizáciám, a teda aj diecéznym charitám. Poskytované dotácie sú každým rokom nižšie, čo spôsobilo, že diecézne charity boli nútené postupne zatvárať niektoré svoje zariadenia. V tom zmysle je činnosť takýchto organizácií v súčasnosti náročnejšia. Na druhej strane máme teraz viac skúsenosti a možností poučiť sa napr. od partnerských organizácií v zahraničí a naše aktivity zlepšovať, resp. rozširovať.
5. S akou pracovnou pozíciou sa spájajú tvoje začiatky v SKCH?
Po mojom nástupe som zodpovedala za sekretariát a pokladňu a keďže kolegyňa z mzdovej učtárne onedlho odchádzala do rehole, prebrala som aj mzdovú agendu. V tých rokoch sa ešte mzdy, práceneschopnosť či pracovné úrazy vypočítavali na ústredí Charity aj pre sestry a zamestnancov vo vtedajších 18 charitných domovoch. Práca na Adopcii na diaľku® mi „prischla“ v roku 1999.
6. Čo pre teba znamená práca v SKCH? Je to práca ako každá iná alebo vnímaš isté rozdiely? Ak áno, v čom?
Agenda na projekte Adopcie je veľmi rozsiahla a pestrá, vyžaduje naozaj veľa času i energie, takže práca často „chodí“ so mnou aj domov (preklady reportov z centier, listov…). Ale nevymenila by som ju za žiadny iný projekt. Je to práca, ktorá sa nedá robiť neosobne, keďže za ten čas poznám osudy nejedného z našich prispievateľov i podporovaných detí.
7. V ktorom roku začal projekt Adopcia na diaľku® a ktorá krajina bola prvou?
Začínali sme v roku 1996 s Indiou a Bosnou-Hercegovinou, ktorá sa vtedy spamätávala z vojnového šoku.
8. Aké dôvody viedli k začatiu tohto programu a čo je jeho cieľom?
V Indii sestra Maria Goretti Quadros, SRA, hľadala ďalšie možnosti získať finančnú pomoc hlavne pre vzdelávanie núdznych detí v štáte Karnataka a od Charity Praha dostala tip na spoluprácu s SKCH. V Bosne-Hercegovine zase františkánska sestra Jelenka Puljić, ktorú nazývali aj chorvátskou matkou Terezou, robila všetko pre to, aby zachraňovala deti, rodiny a siroty, zničené vojnovým konfliktom, a cez Dr. Jozefa Mikloška sa nakontaktovala na SKCH. Koncom roka 1996 sme oslovili s touto ponukou verejnosť na Slovensku cez Katolícke noviny a obratom sa prihlásil nečakaný počet záujemcov. Sotva sme stíhali vybavovať poštu. Odvtedy ku dnešnému dňu už registrujeme 6205 štedrých darcov, ktorí v rámci Adopcie na diaľku® buď jednorazovo, príležitostne alebo pravidelne už dlhodobo prispievajú svojou podporou.
9. Koľkým krajinám aktuálne SKCH cez Adopciu na diaľku® pomáha?
V súčasnosti SKCH sprostredkováva pomoc pre deti a študentov zo 7 krajín: Albánsko, Haiti, India, Kazachstan, Uganda, Ukrajina a Vietnam.
10. Za ktoré krajiny si osobne zodpovedná?
Zodpovedám za pomoc v Albánsku, kde spolupracujeme so sestrou Magdou Cerovskou, saleziánkou, a v Indii za 9 sociálnych centier a jeden kňazský seminár.
11. Ako vnímaš vzťah Slovákov voči charitatívnym dielam?
Ako som už spomenula, Slováci majú veľké srdcia ochotné deliť sa, a napriek vlastným problémom stále dokážu podať pomocnú ruku tým, ktorí sú biedni, bezprávni, slabí, vyčlenení na okraji spoločnosti.
Našej kolegyni Márii želáme a vyprosujeme pre jej prácu a poslanie veľa Božieho požehnania, síl a entuziazmu.
Martina Borčíková