foto: Michal Fulier
„Obete obetí, tma studená a nemá.
Kedy tu rozsvieti svetielko z Betlehema?
Kde bolo?
Kdeže je?
Snehové záveje,
dvetisíc rokov staré.
A čakajúce tváre
a šelest tichých vločiek …“
Milan Rúfus
Dva mesiace dozadu. Tisíce svetiel okolo nás. Znamenia, ktoré signalizujú, že sú tu Vianoce. O dva mesiace. Kto by si to nevšimol? Naučili sme sa. Že darčeky nemusíme kupovať na poslednú chvíľu, veď zľavy na ne sú o hodnú chvíľu vopred. I tak sa v posledný deň motáme medzi regálmi a hľadáme to pravé pre našich blízkych. Z rádia znejú rolničky 24 hodín denne. Tie isté koledy, tie isté rozprávky i filmy. Ale tak to má byť. Veď sú Vianoce. Rodina konečne spolu – po tom, čo preplnené vlaky a autá utíchnu. O čom to všetko je?
Povedala som, neteším sa na Vianoce. Prvýkrát, čo mi niečo také vyšlo z úst. Na to človek odpovedal: „Prečo nie?“ No lebo. Človek pokračoval: „Ja každý rok po štedrej večeri idem k jasličkám. Sedím tam a premýšľam. Premýšľam nad tým, ako prišiel na svet. Pozerám na Neho a na kravy a oslov vedľa Neho. Rozmýšľam, ako sa mu prišli pokloniť traja králi. Ako s Ním Mária a Jozef utekali do Egypta. Premýšľam…“
Na Haiti našich spolupracovníkov z charity privítali miestni slovami: Vitajte v pekle! To mysleli vážne? Peklo na zemi… Majú oni vôbec Vianoce? Tisíce ľudí aj dva roky po zemetrasení prebýva v stanových táboroch. Premýšľať nad…hmmm…
My môžeme. „A čakajúce tváre
a šelest tichých vločiek …“ (M.R.)
Ivana Pástorová