Slovenská katolícka charita pozýva širokú verejnosť dňa 7.12.2011 o 19.00 hod. na vernisáž spoločnej výstavy Jindřicha Štreita a Leny Jakubčákovej „Za mrežami väznice“ v priestoroch Domu Quo Vadis (Hurbanovo námestie 1, Bratislava).
Výstava predstavuje cyklus dokumentárnych fotografií uznávaného českého fotografa a jeho študentky z prostredia väzníc v Čechách a na Slovensku. Fotografie dokumentujú život odsúdených, prenikajú do ich duše a v osobnom kontakte zachytávajú ich vnútorné pocity samoty, odlúčenia, túžby po slobode, ale aj ich sebareflexiu a súdržnosť.
Vernisáž sa uskutoční v rámci semináru Novodobé otroctvo – Porozumieť a konať, ktorého cieľom je venovať pozornosť novodobému útoku na ľudskú dôstojnosť – obchodovaniu s ľuďmi a rozšíriť poznatky verejnosti o jeho novej forme – nútenej práci. Viac…
Spoločná výstava Jindřicha Štreita a Leny Jakubčákovej
„Za mrežami väznice“
V odlúčení – výstava fotografií Leny Jakubčákovej
Fotografický cyklus „V odlúčení“ dokumentuje život odsúdených v dvoch slovenských väzniciach (Prešov, Sabinov). Pokúša sa byť psychologickým prienikom do duše portrétovaných, vyjadriť ich pocity odlúčenia, smútok za rodinou, túžbu po slobode, ale aj ich sebareflexiu, súdržnosť a zmysel pre humor. Prezentovaný výber 12-tich fotografií predstavuje odsúdených ako ikony väznice, prostredníctvom meditatívnych portrétov, ktoré by mali fungovať univerzálne a nadčasovo.
Ženská väznica – výstava fotografií Jindřicha Štreita
Cyklus fotografií, ktoré vznikli počas natáčania dokumentu režisérky Olgy Sommerovej o ženskej väznici, kde bol Jindřich Štreit súčasťou jej pracovného štábu. Aj keď dokumentovanie v ženskej väznici trvalo iba týždeň, fotografie svedčia o intenzívnej práci, počas ktorej vznikli veľmi osobné fotografie, z ktorých väčšina nebola dosiaľ vystavovaná. „Při fotografické práci záleželo především na osobních kontaktech, které si člověk musel vybudovat. Mluvil jsem s odsouzenými o svých životních zkušenostech a pocitech, které jsem tehdy prožíval a získal jsem si tak jejich důvěru“.
Lena Jakubčáková – sa narodila 17. februára 1980 v Košiciach. O fotografovanie sa začala zaujímať v 16-tich rokoch, keď po starom otcovi zdedila 30-ročnú Minoltu. Získala viacero ocenení, napr. 1. miesto v krajskej kole súťaže Amfo (2005, 2007), cenu Zväzu slovenských fotografov na medzinárodnej súťaži Strom (2008) a iné. Ako členka košického občianskeho združenia PhotoART centrum participovala na fotografických projektoch ako Second cities (Košice – Marseille) alebo Fotofest Košice. Jej fotografie boli prezentované aj v niektorých odborných časopisoch (Zrno, Digi revue, Listy) a katalógoch (napr. Second cities 2010). Svoju prvú autorskú výstavu mala Lena Jakubčáková v r. 2003 v už neexistujúcom košickom Artcafé, kde vystavovala sériu fotografií dokumentujúcich život rómskej rodiny „Cigáni z Dolinky“. O dva roky neskôr vystavovala druhýkrát s Tomášom Jesenským v košickom KOS-e. Tretiu výstavu organizovala s kolegyňami z fotoklubu Nova Ľ. Kremeňovou a M. Palkovou pod názvom Viribus Unitis (2006). Jej ďalšie autorské výstavy (Rožňava, 2008; Sabinov, 2008; Hodonín, 2009; České Budějovice, 2010; Ostrava, 2011; Košice, 2011; Olomouc, 2011) sa týkajú najmä jej vlastného fotografického projektu „V odlúčení“.
Doc. Mgr. Jindřich Štreit – sa narodil 5. septembra 1946 vo Vsetíne (Morava). Vyštudoval gymnázium v Rýmařove (1963) a Pedagogickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, odbor výtvarná výchova (1967). Je ženatý od roku 1971, s manželkou Agnes má dcéru Moniku. Po absolvovaní univerzity začal vyučovať na Základnej deväťročnej škole v Rýmařove, o rok na to sa stal riaditeľom školy v Sovinci a neskôr v Jiříkove. Od roku 1974 viedol galériu v Sovinci, od roku 1997 v Bruntáli. Od roku 1981 úzko spolupracuje s progresívnymi umelcami v Prahe, Brne, Bratislave a v ďalších kultúrnych centrách Českej republiky ako aj v zahraničí.
Prvý impulz k fotografovaniu dostal od otca. V roku 1964, v dobe jeho štúdií, ho k fotografovaniu podnietil prof. Jan Bukovjan. Štreit sa zúčastnil fakultných výstav a štúdium zakončil prvou samostatnou výstavou (1967). Od roku 1972 sa koncepčne venoval zobrazovaniu dedinského života. Sústredil sa na portrét a na rómsku tematiku. V rokoch 1974–1977 absolvoval Školu výtvarnej fotografie, jeho záverečnou prácou bol súbor z divadelného zákulisia.
V roku 1982 sa ako jediný fotograf zúčastnil nepovolenej výstavy neoficiálnych výtvarných umelcov na tenisových kurtoch v Prahe, kde jeho fotografie vzbudili pozornosť tajnej polície. Bol vzatý do vyšetrovacej väzby a následne odsúdený k trestu odňatia slobody v dĺžke desať mesiacov s podmienečným odkladom na dva roky. Dôvodom stanovenia trestu podľa dvoch paragrafov trestného zákona (hanobenie republiky a jeho predstaviteľa) bola interpretácia vystavených a nikdy nezverejnených fotografií (po úradnej prehliadke celého archívu fotografa). Súčasťou trestu bolo zabavenie časti negatívov a pozitívov ako aj fotoaparátu (čoby nástroja trestných skutkov). Jindřich Štreit mal zakázané pokračovať vo svojej trestnej činnosti fotografovania a bol sledovaný. V dejinách fotografie je tento prípad pravdepodobne unikátny.
Po prepustení z väzenia nesmel Štreit učiť. Najprv pracoval jeden rok v knižnici a po uzavretí súdneho pojednávania si musel nájsť zamestnanie ako dispečer Štátneho statku Ryžovište. Ešte intenzívnejšie sa venoval kultúrnej činnosti a fotografovaniu. Po štátnom prevrate v novembri 1989 sa Štreitova situácia zmenila. V rokoch 1991–1994 bol zamestnancom okresného úradu a neskôr múzea v Bruntáli. Od roku 1994 je samostatným fotografom. Vyučuje na Inštitúte tvorivej fotografie Filozoficko-prírodovedeckej fakulty Sliezskej univerzity v Opave. Na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe v rokoch 1991–2003, kde pedagogicky pôsobil, sa v roku 2000 habilitoval a stal sa docentom pre odbor fotografie. V roku 2009 získal profesúru na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe.
Od roku 1991 pracuje na dokumentárnych projektoch vo Francúzsku, Anglicku, Brazílii, Moldavsku, Rakúsku, Nemecku, Japonsku, Číne, Maďarsku, Rusku (Burjatsko, Krasnodarský kraj, Ingušsko, Čečensko), ale tiež v Českej republike (Ženská väznica, Břevnovský kláštor, Ľudia olomouckého okresu, Ľudia Mikulovska, Cesta k slobode, Ľudia Třineckých železiarní, Medzi nami, Za oponou, Spolu, Cesty života, Ľudia môjho kraja – Bruntálsko, Oceľový svet, Tichá nemoc, Vítkovice, Hľadať anjela, Ľudia Vítkovska). Na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity sa podieľa na vedení niekoľkých študentských projektov (Ľudia Hlučínska, Náš svet, Zlín a jeho ľudia, Dobrovoľne, Opava na prahu 3. tisícročia, Dopravný podnik Olomouc).
Je členom Združenia Q Brno, Spolku olomouckých výtvarníkov, Aktívu voľnej fotografie pri Pražskom dome fotografie a Umeleckej besedy v Prahe. Jindřich Štreit pripravil viac než 900 autorských výstav a mnohých kolektívnych sa zúčastnil. Vydal viac ako 30 kníh, je zastúpený v najvýznamnejších zbierkach a bolo o ňom natočených niekoľko filmov.
Jindřich Štreit a jeho Ženská väznica
Osobná skúsenosť J. Štreita ako väzňa vtedajšieho režimu je, ako sám hovorí, „nepřenositelná“. „Bylo mi velmi líto, že jsem nemohl mít fotoaparát, ale pocity mi zůstaly. Tehdy jsem si říkal, že pokud se z toho někdy dostanu, že se pokusím do tohoto prostředí vrátit“.
Krátko po Nežnej revolúcii sa mu táto možnosť naskytla. Režisérka Olga Sommerová natáčala dokument o ženskej väznici v Pardubiciach a ponúkla mu možnosť byť súčasťou jej pracovného štábu. Aj keď dokumentovanie v ženskej väznici trvalo iba týždeň, fotografie svedčia o intenzívnej práci, počas ktorej vznikli veľmi osobné fotografie, z ktorých väčšina nebola dosiaľ vystavovaná. „Při fotografické práci záleželo především na osobních kontaktech, které si člověk musel vybudovat. Mluvil jsem s odsouzenými o svých životních zkušenostech a pocitech, které jsem tehdy prožíval a získal jsem si tak jejich důvěru“.
Téme väznice sa Jindřich Štreit venoval aj vo Francúzsku a Nemecku, kde boli jeho fotografie publikované v katalógoch a knihách o týchto krajinách. Tejto témy sa dotkol rovnako aj v cykle fotografií s drogovou tematikou Cesta k slobode z druhej polovice 90. rokov. V rámci tohto projektu navštívil sedem väzníc, kde boli ľudia odsúdení v spojitosti s drogami. Tému duchovnej služby mal zase možnosť fotografovať v olomouckej väznici. Z tejto práce vznikli katalógy Viera a nádej a Odpustenie. Osobitnú kapitolu tvoria jeho fotografie zo zariadenia pre mladistvých do pätnásť rokov, ktorí už spáchali trestné činy.