Kedy ste sa rozhodli, že budete televíznou hlásateľkou?
Po skončení Vysokej školy múzických umení som bola asi dva roky v Armádnom divadle v Martine. Sestra vtedy pracovala v rozhlase, a keď som prišla domov do Bratislavy, oznámila mi: „Je konkurz na televízne hlásateľky!“ Lenže čo sme my vtedy vedeli o televízií? Tak som sa na ten konkurz prihlásila v poslednej chvíli, azda päťdesiata. A predstavte si, že oni zo všetkých zúčastnených vybrali dve a a napokon dali prednosť mne.
Čo nasledovalo?
Musela som si pripraviť zahlásenia a odhlásenie celovečerného programu SĽUKu, no režisér mal veľké starosti, keďže som po roku v divadle ako čerstvá absolventa kládla veľký dôraz na artikuláciu. Nikdy som však nebola v televízií zamestná ako hlásateľka, hoci vtedajší riaditeľ mi ponúkol prácu kultúrnej redaktorky a hlásateľky. Dala som prednosť herectvu. Takže som niekoľko mesiacov takto spolupracovala s televíziou ako hlásateľka.
Ale hovorí sa o Vás, že ste prvá televízna hlásateľka.
Áno, ale skúšobného televízneho vysielania. Takto to treba spresniť.
A ako ste sa vlastne dostali k herectvu?
Bolo to zaujímavé. Absolvovala som na štátnom Konzervatóriu v Bratislave klavír. Ale maminka bola vdova, peňazí bolo málo, preto som prijala ponuku na Vysokej škole múzických umení ako asistentka javiskového pohybu. A až po roku prišli na to, že asistentom môže byť len človek, ktorý už skočil vysokú školu podobného umeleckého smeru. A tu je to zaklínadlo, prečo som začala študovať herectvo.
Inklinovali ste k nemu v mladosti?
Vôbec nie. Hrať na klavíri je sústredenie sa na hru, no herectvo je komunikácia. Vtom čase mojej mladosti som patrila skôr k zasnívaným introvertom, hoci na to nevyzerám. (veľký smiech)
Dnes ste veľmi aktívna v rámci prípravy a realizácie vysielania v Rádiu Lumen. Prečo práve tam?
Pán generálny riaditeľ Juraj Spuchľák si pred približne štyrmi rokmi povedal, že by bolo dobré robiť čítania na pokračovania. A vtedy mi zavolala Andrejka Eliášová, tá to má všetko na svedomí. Pozvala nás viacerých a rozbehli sme peknú a zmysluplnú spoluprácu. Dodnes občas počúvam niektoré reprízy, keďže nové relácie sa už nenahrávajú. Ale Andrejka vymyslela takýto projekt: tohto roku sme nahrali knižočku Svätý Ján z Boha v spolupráci s Rádiom Lumen a rehoľou Milosrdných bratov, čo bolo opäť veľmi zaujímavé. Teraz pravidelne pripravujem reláciu Literárna kaviareň a ako poslednú reláciu som nedávno nahrala fragmenty z Knihy Jóbovej.
Do kedy by ste chceli byť v rádiu aktívna? Máte čas aj na cestovanie, kávičku so známymi či chodenie do kina?
Nechodím do kina. Skôr s niekým na kávičku či v mojom prípade čaj, keďže niektoré témy treba prebrať a pozhovárať sa o tom.
Nejaký čas vám určite zaberajú aj vnúčence.
To určite. Žijem v trojgeneračnej rodine. Môj manžel zomrel, dcéra nemá partnera, takže sa staráme o dve dievčatá, čo mi prináša veľa radosti.
A nepomáha vám práve to, že ste stále taká plná elánu a energie?
Určite. Môžem to porovnať so svojou sestrou, ktorá žije len s dcérou, takže je časť dňa sama doma. Ona sa ma pravidelne pýta, do kedy ešte budem robiť pre Rádio Lumen, že ma to určite vyčerpáva. Áno, na jednej strane ma to občas vyčerpáva, ale v mnohom ma to obohacuje, pretože vždy musím niečo vymýšľať a študovať.
Čo si predstavujete pod pojmom „aktívne starnutie“?
Človek musí mať radosť z toho že vstane. Je dôležité, ako vstanete, akou nohou vykročíte, aké meditácie si zvolíte. A potom si ten deň už môžete konkrétne rozplánovať. Dôležitá je dobrá nálada a mať v živote radosť.
Čomu sa pravidelne venujete vy?
Veľa cvičím, pretože ma bolia kosti a chodím na prechádzky. Každý pohyb, ktorý urobím, ma omladzuje. (veľký smiech)
Ako by ste podporili či povzbudili podporovateľov SKCH, ktorí sú väčšinou v seniorskom veku?
Bolo by pre nich potrebné vytvárať dennodenný program. Taký aby ostali aktívnymi členmi spoločnosti, bystrili si um a naďalej sa rozvíjali. Dôležité je aj plánovanie, možno len malých a každodenných vecí.
Aký máte plán v oblasti tvorby na povedzme najbližších päť rokov?
(Smiech) To ste ma zaskočili. Ja plánujem len tak do decembra. Napríklad teraz je predo mnou ôsmi ročník Jurinovej jesene v októbri tohto roku.
Vy sa starnutiu nijako nebránite, až by sa dalo povedať, že starne rada…
Nerobí mi to problém. Som napríklad rada, že ešte chodím bez paličky. Teším sa zo života aj starnutia. Ako posolstvo všetkým vrstovníkom odporúčam modlitbu Mariána Gavendu, ktorá odznela v rádiu Vatikán.
Marián Gavenda: Blahoslavenstvá starého človeka
Blahoslavený, kto je schopný počúvať moje spomienky bez toho, aby mi hovoril: „To som už počul.”
Blahoslavený, kto mi neskáče do reči, keď’ sa už neviem dosť pohotovo vyjadriť.
Blahoslavený, kto je ochotný deliť sa so mnou o svoje problémy a radosti a nepovažuje ma už za neschopného pochopiť ich.
Blahoslavený, kto napriek mojej zvráskavenej tvári je schopný hľadieť mi do očí, keď sa so mnou rozpráva.
Blahoslavený, kto rešpektuje môj unavený krok a nejde stále predo mnou nútiac ma ponáhľať sa.
Blahoslavený, kto mi pomáha myslieť, veriť, dúfať a rád sa so mnou pomodlí.
Blahoslavený, kto sa počas svätej omše obráti so znakom pokoja najprv na mňa, starého.
Blahoslavený, kto ma nenapomína, že stále menej počujem, ale kto sám zosilní hlas a predo mnou ho nikdy nestíši, aby som počul.
Blahoslavený, kto je schopný prejaviť mi lásku napriek tomu, alebo dokonca preto, lebo som starý.
Autor: Ivana Pástorová, mel
Foto: Michal Fulier