Valentyna (71) a Mikola (72) boli nútení stráviť niekoľko dní v úkryte v škôle v Severodonecku, kým sa dostali do bezpečia.
Ich strastiplné hľadanie domova sa začalo v roku 2020, keď museli odísť zo svojho domu kvôli ničivým požiarom v oblasti. Vláda ich presídlila na miesto, ktoré sa dostalo začiatkom vojny pod paľbu ruských vojakov. Dnes je to oblasť, ktorú ruskí okupanti úplne zničili. Spolu so staršou dcérou a deťmi sa im podarilo dostať na Slovensko, mladšia dcéra odišla do Talianska.
V Severodonecku ruské jednotky napokon zničili všetku kritickú infraštruktúru a poškodili až 90% mesta. To sa odohralo na konci júna tohto roku. Valentyna s Mikolajom mali šťastie, rozhodli sa mesto opustiť už oveľa skôr, a to hneď po vypuknutí konfliktu. No i tak bola ich cesta za pokojom vydláždená ťažkosťami.
Jedli to, čo si vzali z domu
Od začiatku konfliktu až do 12. marca bol ich prechodným domovom úkryt v miestnej škole. „Sedeli sme tam na malých matracoch, jedli sme to, čo sme si zobrali z domu. Bolo tam veľmi veľa ľudí, aj malých detí, ale keďže začalo bombardovanie, nebolo možné odtiaľ odísť. Ani benzín sa už nedal zohnať,“ spomína si na neľahké chvíle Valentyna. Podľa jej slov doslova utiekli pred bombami. „V škôlke sme poprosili pána, ktorý tam prišiel autom, aby nás odtiaľ zobral preč,“ dodáva Mikola. Valentyne a Mikolajovi sa tak začala črtať cesta na slobodu. „Utekali sme pred bombardovaním a streľbou a prišli sme do mesta Kramatorsk na evakuačný vlak,“ opisuje s tým, že bombardovanie sa nevyhlo ani tejto oblasti.
Operácia očí na úteku
Keď sa dostali do mesta Chmeľnyckyj , bývali tam v škôlke, spali len na matraci. Pani Valentyna však zvádzala ťažký boj so zdravím, čakala ju operácia očí. Tú napokon zrealizovali vo Vinnycii. „Tu sme ostali asi týždeň a dcéra už medzitým ďalej cestovala do Košíc,“ vysvetľuje Valentyna.
Ako ďalej hovorí, po tom, ako dala dcéra do novín inzerát a prosila o zrýľovanie záhrady, ozval sa jej krajan, ktorý jej povedal, že charita podáva pomocnú ruku aj odídencom z Ukrajiny. Vďaka tomu sa aj Valentina a Nikolaj dostali do zariadenia v Medzeve pri Košiciach, ktoré pre potreby pomoci ukrajinským odídencom poskytol charite oceliarensky gigant na východe Slovenska.
Vieme povedať čo potrebujeme
„Keď teraz ideme do obchodu, alebo kdesi do mesta, už vieme povedať čo potrebujeme,“ tešia sa zo svojej novej znalosti slovenčiny. „Vieme, že to možno nie je gramaticky správne, ale už nám ľudia rozumejú,“ dodávajú s tým, že spolu chodili na kurz slovenského jazyka, ktorý v zariadení organizovala gréckokatolícka charita Košice.
Valentyna a Mikola sa tak dnes už snažia prispôsobiť životu na Slovensku. V dôchodkovom veku to už nemajú ľahké, pretože svorne tvrdia, že ich srdce je doma. „Je to akási nostalgia za rodným krajom. Keď som bola mladšia nerozumela som svojej tete, ktorá odišla do Austrálie. Vždy hovorila, že keby mala krídla, vráti sa domov, hoci v Austrálii mala lepší život ako na Ukrajine. Už tomu rozumiem, ale dnes je naším domovom Slovensko,“ povzdychne si na záver Valentina.
Monika Domeniková, Bernadetta Juríčková