Hoci na to neradi myslíme, všetci starneme a je možné, že raz budeme potrebovať zdravotnú alebo opatrovateľskú starostlivosť, ktorá nám pomôže pohybovať sa. Zdravotný personál je však často preťažený. Aj pomoc z postele s ohľadom na bolesť je skôr vecou láskavosti a dobrej vôle než štandardom. Zmenu môže priniesť kinestetika. Ako, o tom sme sa rozprávali s akademickou lektorkou pre zdravotnú starostlivosť a trénerkou kinestetiky 2. stupňa Alenou Kubeš.
Alena Kubeš je jednou z lektoriek vzdelávacích kurzov Train to Care, ktoré organizuje Slovenská katolícka charita na Slovensku v spolupráci s Caritas Rundum Zuhause betreut. Do kurzov na rok 2022 sa môžu prihlásiť ľudia pracujúci v zdravotníctve, opatrovateľstve či starajúci sa o svojich príbuzných doma. Kurzy Train to Care podporujú rozvoj a kvalitu sociálnych služieb a zvyšujú aj odbornosť pracovníkov v charitných zariadeniach po celom Slovensku.
V rozhovore sa dozviete:
– Prečo kinestetika chráni zdravie ošetrovateľa a môže byť nástrojom proti vyhoreniu
– Ako veľmi je pohyb dôležitý pre zlepšenie zdravotného stavu pacienta a v prevencii voči preležaninám
– Ako staré postupy silovej manipulácie s pacientom vyvolávajú u pacienta strach z pohybu
Stretávame sa pri príležitosti kurzu kinestetika v opatrovateľstve, ktorého ste lektorkou. Čo je to kinestetika a kto navštevuje vaše kurzy?
Kinestetika sa dá preložiť ako vnímanie pohybu. Znamená, že začneme náš pohyb vnímať, analyzovať a uvedomovať si, aké možnosti pohybu máme. V kinestetickom kurze sa učíme, ako to využívať v práci so starými ľuďmi, deťmi, tehotnými ženami či mentálne postihnutými ľuďmi. Účastníci kurzu sú zo zdravotných zariadení, ale môžu to byť aj príbuzní, ktorí sa doma starajú o niekoho z rodiny.
V popise kurzu sa píše, že okrem klasických piatich zmyslov máme zmysel pre pohyb, tzv. kinestetický zmysel. Čo to je?
Zmysly, ktoré normálne používame, zrak, sluch, čuch, chuť, spracúvajú impulzy zvonku. Ale aby sme sa mohli pohybovať, potrebujeme impulzy z tela. Kinestetický zmysel je vnímanie zvnútra tela. Dáva nám vedieť, v akej polohe sme, kde máme veľa váhy, kde nás niečo bolí. Každý človek ho používa, iba si to neuvedomuje.
Keď si prisadnem nohu a tŕpne mi, to je tiež kinestetický zmysel?
Všetky impulzy, ktoré sú z tela, idú cez kinestetický zmysel. Máme bunky v svaloch, kĺboch, šľachách, tie sú spojené nervami, informácie prepravujú do mozgu a my potom reagujeme.
Neskôr sa vrátime k tomu, prečo je pohyb tak dôležitý, ale najprv sa chcem spýtať, keďže ste lektorkou kinestetiky v opatrovateľstve a ošetrovateľstve už vyše 20 rokov, prečo práve kinestetika?
Pracovala som ako zdravotná sestra v Rakúsku. Posledných 27 rokov som robila na zdravotnej škole, a vyučovala mobilizáciu, keď som počula o kinestetike. Vtedy to ešte nebolo rozšírené, tak som zorganizovala kurz, aby som sa ho mohla zúčastniť. Hovorila som si, že to pomôže aj mne a zmení to prístup k pacientom. Preto som sa snažila, aby sa kinestetika vyučovala aj na našej škole.
“Cítiť pevné zovretie prstov je veľmi nepríjemné. Prvé, čo som po kurze zmenila, bolo, že som sa začala pacientov dotýkať inak a nebrať pacienta prstami.”
Robia opatrovatelia a zdravotné sestry veľa chýb pri pohybovaní s pacientmi?
Nepovedala by som, že sú to chyby, ale zdravotníci sa veľa namáhajú. Zdvíhajú pacienta, keď to pacient sám nevie, a to má dôsledky na zdravie pacientov aj zdravotníkov. Myslím si, že keď sa to nenaučili inak, neboli to chyby. Ale teraz vieme, ako to zlepšiť.
Zmyslom kurzu je naučiť opatrovateľa a ošetrovateľa zohľadniť pohybové obmedzenia a možnosti pacienta. Namiesto toho, aby pacienta dvíhali a robili jeden silový pohyb, robia viacero menších pohybov. Využívajú rôzne pomôcky alebo gravitáciu, presúvajú ťažisko tela a snažia sa naplno využiť aj možnosti pacientov, ktorí sa ešte vedia pohybovať. Ako vyzerá kinestetika v praxi?
V praxi je to tak, že keď pracujem s pacientom, sledujem najmä jeho možnosti. Aké možnosti má, ako s ním komunikovať a ako ho sprevádzať pri jeho pohybe. Nemôžem ku každému pacientovi pristupovať rovnako. S pacientom sa stretnem, prehovorím s ním, ale to, čo mi najviac pomôže, je, keď sa s ním začnem pohybovať. To mi dáva najviac informácií, akú pomoc by potreboval. Chceme pacienta nechať čo najviac aktívneho, to znamená, že podporujeme jeho aktivitu a snažíme sa, aby mohol byť aktívny. Ak to robíme podľa starého zvyku, pacienta niekedy brzdíme. Pretože ak pacienta zdvihnem, on nemôže byť aktívny. Všetka aktivita prechádza na nás a pacient stráca aj tie schopnosti, ktoré ešte má. Je dôležité, pozrieť sa na to, čo pacient vie spraviť, a to využiť. Ukázať mu, že ešte nejaké možnosti má.
Na kurze ste spomínali pohybové návyky a prirovnávali pohyb pacientov k deťom. Pohybujú sa, ako im to telo samo ukazuje. Čo to znamená?
Keď sa mi zmení zdravotná situácia, musím tomu prispôsobiť aj svoj pohyb. To isté platí u pacientov. Niekedy, keď sú ľudia chorí, nenájdu možnosti pohybu ľahko a musíme im v tom pomôcť, ukázať, čo môžu využiť. Preto musím poznať viac možností, pretože nie každá je pre toho pacienta vhodná alebo príjemná. Zvyk pacienta by sa však nemal zmeniť úplne, pretože starí alebo hendikepovaní ľudia dostanú z toho strach. Musíme to robiť pomaly. Pre účastníkov kurzu je nutné, aby si uvedomili, že aj oni majú zvyky, ako sa pohybovať, a že niekedy musia aj oni tieto pohyby meniť.
Na kurze ich učíte aj to, aby dali pacientovi priestor pohybovať sa.
Keď niekomu pomáham a postavím sa k nemu tak, že sa nemôže pohybovať, nemôžem chcieť, aby robil niečo aktívne. V kurze sa pozeráme na vonkajšie okolie, ale priestory sú tiež to, čo máme v tele, ako sa môžeme pohybovať. Zistila som, že keď som sa s pacientom niekedy pohybovala, brala som mu miesto a nenechala priestor hýbať sa, preto som ho musela veľa dvíhať.
Niektoré mobilizácie, ktoré sme sa učili, neboli pre všetkých pacientov vhodné a pacientov sme tak oberali o ich možnosti. Pacient videl, že sa nemôže pohybovať sám, tak to nechal na nás. Niektorí sa bránili a niektorí sa tomu poddali v zmysle – tak sprav ty. Týmto spôsobom však pacient stráca svoje schopnosti jednu za druhou a jeho stav sa môže zhoršiť. Pacienti sú zvyknutí, že ich dvíhame a keď príde menšia sestra, nedôverujú jej, hoci by ich chcela pohybovať novými postupmi. V kurze mi jedna účastníčka raz povedala, že keď položí chlieb alebo koláč na stôl, vezmú si ho. Potom však príde a oni sami nevstanú. Je to preto, že sme ich tak naučili.
Takže keď pacient potrebuje presadnúť z postele na stoličku alebo na vozíček, lepšie než prekladať ho zdvihom je pomôcť mu, aby si sám presadol. Správne?
V kinestetike sa pozeráme na to, ako nechať váhu u pacienta, pretože to je dobré pre jeho kosti proti osteoporóze. Vy lepšie vycítite, kde je jeho váha a pomôžete mu preniesť ju na kosti alebo cez svaly a on lepšie vníma svoj pohyb.
Znamená to, že mu ukážete, akým smerom sa pohybovať, alebo robí pohyb sám?
Pozriem sa, akým smerom by sa pohyboval a pomôžem mu jeho váhu týmto smerom preniesť z jednej časti tela na druhú. Niektorí pacienti nevedia, ako sa tam dostanú, pretože sme ich zdvíhali, niektorí na to nemajú silu, tak ich sprevádzame. Jedna z vecí, ktoré som si uvedomila vďaka kinestetike, je, že pacientov nechcem manipulovať, ale pomáhať im ísť ich cestou. Iba keď tá cesta nefunguje, musíme ju zmeniť. Pacient mi prakticky jeho telom povie, čo ide a čo nejde spraviť.
Na kurze ste sledovali, ktorá noha účastníkov je dominantná – na ktorú nohu ho alebo ju postaviť, ktorá ruka je dominantná – za ktorú ruku sa má zdvihnúť. To sú celkom automatické veci, no v starostlivosti o pacientov a seniorov na to zabúdame.
Áno, ale je zaujímavé, že keď sa niečo stane s nohou, ktorá je dominantná, nie sme zvyknutí používať tú druhú. Mali by sme sa to naučiť. Ale najprv si musíme uvedomiť, ako to robíme a aké možnosti sú. A že je tiež možnosť stúpiť na tú druhú nohu.
Rozvoj pohybovej kompetencie znamená, že aj pacient sa musí naučiť iný priebeh pohybu, pretože čím viac možností pozná, tým je to preňho ľahšie. Starí ľudia majú veľký strach, že spadnú na zem, ale nielen preto, že si zlomia nohu, ale že sa nedostanú hore, pretože už dlho neskúsili, ako sa dostať zo zeme na stoličku. Čím väčšiu kontrolu má pacient nad pohybom, tým menej strachu má. Keď pacienta zdvíham, túto kontrolu stráca a veľa ľudí sa potom aj bráni. Totiž, keď sme ich zdvíhali, pracovali sme so silou a museli sme to robiť rýchlo. Avšak, keď má niekto bolesti alebo dobre nevníma, naša rýchlosť v nich vyvoláva strach.
Nemôže viesť strach k tomu, že pacienti sa po čase ani nechcú a prestanú hýbať?
Niektorí pacienti majú jedinú možnosť brániť sa tak, že stuhnú. Napnú telo, pretože to zmenší ich bolesť, keď ich ťaháme, a odmietajú sa pohybovať. V Nemecku robila kinestetická trénerka štúdiu, v ktorej skúmala, prečo niektorí ľudia zostanú po úraze ležať v posteli. Prišla na to, že je to proces. Veľa takýchto pacientov bolo po úraze a nemohli sa dobre pohybovať. Čím to bolo namáhavejšie, tým menej sa pacient mobilizoval. Nechcel z postele, pretože ho to bolelo. A pretože videl, že je to aj pre personál namáhavé, zostával v posteli. Kinestetika by nám pomohla udržať týchto ľudí mobilných, aby sa nestali ležiacimi.
“Vždy hovorím:
Keď pacient povie au, je už neskoro.”
Na kurze padla zaujímavá poznámka, že starší ľudia zažívajú pri rýchlom pohybe závraty. To si asi tiež často neuvedomujeme alebo, lepšie povedané, na to zabúdame.
Býva to najmä pri starších ľuďoch a spôsobujeme to tým, že s nimi pohybujeme veľmi rýchlo. Kinestetika kladie dôraz na pacienta a to, čo môže cítiť. Ja neviem, čo pacient cíti, ale môžem si spraviť predstavu. Vždy hovorím: Keď pacient povie au, je už neskoro. Na kurze si každý ľahne do postele a posteľ elektricky pohybujeme, aby účastník sledoval, čo to s ním spraví. Napríklad, keď zdvihneme hornú časť postele, či je mu to nepríjemné, alebo nie. Hovoria že to cítia v chrbtici, a to sú zdraví ľudia. Môžeme si myslieť, že u pacientov je to tiež tak a možno ešte viac, lebo už pociťujú väčšie bolesti.
Aký prínos má kinestetika, jednak pre ošetrovateľov, jednak pre pacienta?
Ošetrovateľ si chráni svoje zdravie. Pokiaľ pacientov sústavne nezdvíha, minimalizujú sa niektoré zdravotné problémy, ako je bolenie v krížoch, problémy v kĺboch a tlak. Prínos pre pacienta je v tom, že kinestetika ho chce udržať sebestačného, pretože aktivita zlepší jeho zdravie. Pohyb má vplyv na prekrvenie, srdce, tlak, dýchanie, trávenie, na všetky orgány, pretože stimuluje celé telo a zlepšuje aj mentálne zdravie. Keď je mozog lepšie prekrvený, môžeme lepšie myslieť. Samozrejme, keď má niekto bolesti, neznamená to, že vôbec žiadnu bolesť nebude pociťovať. Znamená to, že jeho bolesť nebudeme zvyšovať a pridávať mu ďalšie ťažkosti. Keď sa pacient nebojí pohybu, chce byť aktívny. A keď vie, aké možnosti má, začne sa pohybovať. To je náš cieľ. Nie každý pacient sa však môže pohybovať mimo postele, ale pohybovať sa už len v posteli je rovnako potrebné ako iný pohyb.
Všimla som si, že sa pri pritom pacienta dotýkate viac a inak.
Keď som bola na mojom prvom kinestetickom kurze, vycítila som, že vždy, keď som pacienta držala, držala som ho veľmi pevne. Cítiť pevné zovretie prstov je veľmi nepríjemné. Prvé, čo som po kurze zmenila, bolo, že som sa začala pacientov dotýkať inak a nebrať pacienta prstami. Keď ho tlačím alebo ťahám, používam viac dlane alebo celé predlaktie, a viac jazdím rukou po tele, aby vedel, akým smerom sa má pohybovať. Aj to je komunikácia, ktorá je iná, než bola predtým.
Môže to byť aj spôsob, ako komunikovať s pacientmi, ktorí už nevedia komunikovať verbálne?
Pacienti s demenciou často nerozumejú, čo im hovoríme. Preto sa veľa pacientov s demenciou bráni, keď nevedia, čo sa s nimi deje. Ak im ale ukážeme na ich tele, čo majú robiť, na to môžu reagovať.
Stihli ste tieto metódy využiť v práci ako zdravotná sestra? Ako reagovali vaši pacienti?
Keď som pracovala ako zdravotná sestra, kinestetiku som ešte nepoznala. Naučila som sa ju, keď som učila v zdravotnej škole a so žiakmi sme tieto postupy následne skúšali počas praxe. Pacienti reagovali úplne inak a nedostávali spazmy – kŕče, ktoré sa objavujú pri obvyklej mobilizácii. Niektorí sa začali sami pohybovať, pretože som im ukázala, akým smerom majú váhu preložiť, kde sa podržať alebo ako ťahať. Predtým nič nerobili, no teraz začali preberať aspoň časti pohybu.
Mohol by padnúť protiargument, že na sestry je kladený veľký tlak a dvíhanie či prekladanie pacienta sa zdá byť rýchlejšie. Čo by ste na to odpovedali?
Tieto protiargumenty počujem na každom kurze. Na to nie je čas. Odpovedám, že podľa toho, ako pacienta otočím na stranu, stratím iba niekoľko sekúnd. Či to spravím o trochu pomalšie, alebo či chytím plachtu a urobím to raz-dva-tri, vyjde to nakoniec aj tak na rovnako. Pretože keď to urobím rýchlo, pacient sa začne brániť a viac času strávim korektúrou jeho polohy. Rovnako keď pacienta posadím rýchlo na stoličku, pacient sa napne a nesedí dobre, musím robiť korektúru. Hoci je zdvihnutie a prenesenie pacienta rýchlejšie, následné úpravy, aby sa mohol najesť alebo dobre dýchať, vyžadujú viac času.
Je možné, že na začiatku, keď sa nové postupy učíme, reagujeme pomalšie a musíme sa viac koncentrovať. Časom sa to však zlepšuje. To ale neznamená, že s pacientom budeme robiť niečo rýchlo. Vždy musíme mať na pamäti, že sú to chorí alebo starší či mentálne postihnutí ľudia, a s nimi nemôžeme pohybovať chvatom. Kto z nás sa pohybuje rýchlo, keď má bolesti? Pre mňa nie je argumentom, že pacienta treba prebaliť rýchlo, lebo nemáme čas – a on má bolesti. Naopak, keď pacienta začnem pomaly aktivovať, je to prevencia na všelijaké ďalšie ochorenia. Na zápal pľúc, preležaniny, osteoporózu. Je to prevencia, aby nestuhol.
Ošetrovateľská a opatrovateľská starostlivosť je stále prisudzovaná ženám, hoci ide o ťažkú a často manuálnu prácu s ľudským telom. Nezabúdame tak trochu na ich námahu?
Starostlivosť bola vždy prácou žien, ale stále viac mužov prichádza do týchto profesií. A čo je zaujímavé, potom tie ženy mužom povedia, urob to ty, lebo pacient je ťažký. To by sme nemali robiť, lebo aj muži majú len jednu chrbticu. Keď som študovala na zdravotnej škole, v triede bolo 30 až 40 dievčat a jeden alebo dvaja muži. Teraz je to viac. A myslím, že preto sú sestry zle platené, pretože je to stále najmä ženská práca. Profesie, kde sú iba ženy alebo kde je veľa žien, sú vždy zle hodnotené.
V pomáhajúcich profesiách je časté vyhorenie. Myslíte si, že kinestetika by mohla byť vhodnou prevenciou?
Veľa námahy v práci prináša stres. Ak budem môcť s pacientom zachádzať tak, ako si myslím, že je to preňho dobré, s prácou môžem byť viac spokojná. Tiež to buduje lepší vzťah medzi pacientom a ošetrovateľom alebo opatrovateľom. Na vyhorenie je viac dôvodov, ale myslím, že kinestetika to môže zlepšiť.
Je možné pomocou týchto postupov rozhýbať aj imobilného pacienta?
Áno, ale nie každého. Nie každý pacient môže byť úplne mobilný, ale môže robiť aspoň nejaké časti pohybu aktívne. Niektorých pacientov vieme naučiť, ako sa dostať z postele, aby boli aspoň čiastočne mobilný.
Pacienti v horšom stave niekedy už nevnímajú svoje končatiny a nevedia, kde im telo začína a kde končí, je akoby roztečené na posteli. Vieme pomôcť aj im?
Áno, pretože keď u pacienta pohybujem jednu časť tela za druhou, ukazujem mu, kde je jeho hlava, kde sú jeho ruky, jeho hruď, panva, nohy, kĺby. Prakticky ho nechávame jeho telo vnímať. Keď ho ale otočím celého naraz, nevycíti svoje telo a čím menej ho vníma, tým menej je schopný sa pohybovať.
Ležiaci pacienti majú mäkkú matrac proti preležaninám, aby sa tlak z častí tela, kde sú kosti hneď pod kožou, znížil. Tým ale, že znižujeme alebo odstraňujeme tlak, nevnímajú svoje telo. Jedna možnosť je podložiť časti tela napríklad ručníkom, ktorý dáme na nejakú dobu pod lopatky, pod panvu, pod nohu. Pacienta tak necháme vycítiť rôzne časti tela a až potom s ním začneme pohybovať. Je to, ako keď sa ráno zobudíme. Tiež sa začneme najprv preťahovať, aby sme zmenili napätie svalov. Rovnako je to u pacienta. Keď ho ráno zobudím a je ležiaci, treba začať s malými pohybmi. Zmení sa napätie jeho svalov, on sa môže inak pohybovať a my mu môžeme inak pomáhať.
Na kurze ste povedali zaujímavú vec, že preležaniny dostávajú pacienti, ktorí nevedia meniť pozíciu. Teda nie je to len o pohybe, ako ho chápeme my, že sa postavia z postele, ale záleží aj na schopnosti meniť pozíciu. Ako pomocou kinestetiky zabrániť preležaninám?
Preležaniny alebo dekubity vznikajú tak, že veľký tlak pôsobí dlhšie na jednom mieste, to zhoršuje prekrvenie a bunky kože umierajú, z čoho vznikajú rany. Človek, ktorý cíti svoje telo, cíti, keď sedí dlhšie na stoličke. Je mu nepríjemne na mieste, kde je viac tlaku, a automaticky zmení polohu. Pacientom, ktorí sa nemôžu sami pohybovať alebo svoje telo necítia, musíme z jednej pozície do druhej pomôcť. Kedysi sme každé dve, tri hodiny pacienta položili do jednej polohy a tak sme ho nechali ležať. Keď sme sa vrátili, pacient ležal inak – a na to sa pozeralo s nevôľou. Teraz už viem, že keď pacient zmenil svoju polohu, hoci len malým pohybom, zmenil tlak v tele a spravil dobre.
“V kurze mi jedna účastníčka raz povedala, že keď položí chlieb alebo koláč na stôl, vezmú si ho. Potom však príde a oni sami nevstanú. Je to preto, že sme ich tak naučili.”
Najlepšia prevencia proti preležaninám by bola, keby pacient mohol sám aspoň trochu meniť svoju polohu. Ak sa vôbec nepohybuje a pohybujeme ho my, ukazujem mu možnosti, čo by mohol robiť. Niektorí pacienti môžu ešte pohybovať hlavou, rukou, tak im ukážem – hlavu sem, ruku tam, a zakaždým sa dívam, aby spravili trochu viac sami. Dám im možnosť naučiť sa aspoň malé pohyby, aby mohli v dobe, keď tam nie som, zmeniť svoju pozíciu.
Máte pocit, že sa to v opatrovateľstve a zdravotníctve mení?
Myslím, že áno. Veľa účastníkov kurzu sa začalo zaoberať tým, prečo robíme všetok pohyb za pacienta a nehľadáme spôsoby, ako by to mohli spraviť sami. Kedysi sme kvôli prevencii preležanín robili veci, ktoré sa už teraz robiť nesmú, pretože sa prišlo na to, že to nie je efektívne a situáciu to môže zhoršiť. Čím viac ľudí sa bude kinestetikou zaoberať, tým viac sa zmení prístup k pacientom a k pohybu.
Kým však prejdú nové znalosti do praxe, trvá to niekoľko rokov. Na Slovensku je teraz trochu väčšia diskusia o pôrodníctve, kde sa stále dodržiavajú staré postupy: žena rodí na chrbte a nie je jej dovolené pohybovať sa. Možno to považovať za zásah kinestetiky v zdravotníctve, že žena by mala mať možnosť pohybom si uľahčiť v bolesti a hľadať pozíciu, ktorá je pre ňu najlepšia?
Nemám s tým žiadne skúsenosti, takže sa k tomu neviem vyjadriť, ale môžem povedať, že zdravotná starostlivosť by sa zavedením kinestetiky zmenila. Kinestetika sa dá používať u každého, zdravého aj chorého. Tehotné ženy sú zdravé, ale majú novú situáciu a sú metódy, ktoré sú prirodzenejšie a robia pôrod pre ženu ľahším, než keď leží hore na stole v neprirodzenej, fixovanej polohe.
Ak máme šťastie na ošetrovateľa alebo ošetrovateľku, ktorí sú empatickí, možno tieto postupy aj nejakým spôsobom využívajú. Ale aby to bolo pre každého štandardom, mala by sa kinestetika vyučovať na zdravotných školách?
Myslím, že áno. Pretože keď sa už niečo naučíš, musíš sa to staré odnaučiť a potom si osvojiť nové postupy. Myslím si, že kinestetika by mala patriť k základom na základnej zdravotnej škole a v práci by sa to malo ďalej rozvíjať. V Rakúsku, Nemecku či Švajčiarsku sa školia celé oddelenia alebo inštitúcia. Nie je dobré, keď sa to naučí len jedna alebo dve soby a iní nie. Je to zlé pre pacienta, pretože nevie, koho stretne a čo sa bude diať. A nemá to želaný účinok. Keď sa vyškolí celá inštitúcia, všetci majú základné kurzy a niektorí nadstavbový kurz. Tí, čo majú vyššie vzdelanie, pomáhajú ostatným. Tým sa mení kvalita starostlivosti, a to má pre pacienta, ale aj pre osoby, ktoré v inštitúcii pracujú, veľký prínos.
Žijete v Rakúsku, kde ste získali certifikát trénerstva kinestetiky. Máte pocit, že v Rakúsku má opatrovateľstvo a zdravotníctvo nakročené na to, aby sa kinestetika dostala viac do praxe?
Sú inštitúcie, ktoré majú všetkých zamestnancov vyškolených, ale sú aj také, kde sú len jednotlivci. Je to veľký cieľ. Najďalej je Švajčiarsko, potom Nemecko, až potom Rakúsko. Bola som vyškolená v roku 2001 a v celom Rakúsku boli vtedy asi štyria tréneri. Teraz sa snažíme, aby bola kinestetika uznaná ako odbor a absolventi školenia dostávali dotáciu. Treba však presvedčiť riaditeľov a tých, čo to financujú, aby vedeli, čo kinestetika prinesie a že kvalita práce bude iná.
Vrátim sa k mojej prvej otázke: Prečo by nám na tom malo záležať? Ako som už povedala v úvode, každý z nás starne, nikoho to neminie. No prečo by aj človeku, ktorý je ešte mladý, malo záležať na tom, či kinestetiku uvedieme do praxe?
Keď som ležala v nemocnici, mala som väčší strach z toho, ako ma budú mobilizovať, pretože som si bola istá, že to spravia podľa starých zvykov. Preto som skúšala, ako sa dostať z postele s malými bolesťami. Keď potom prišla sestra, videla som, ako chce na mňa ísť a ponúkla som sa, že to urobím sama. Neskôr vysvitlo, že je absolventkou kurzu a povedala, že pri mne nemohla robiť kinestetiku. No ja som odpovedala: vy ste robila kinestetiku, vy ste ma nechala urobiť môj pohyb. (smiech) Myslím, že aj mladí ľudia, ktorí nemyslia na to, že raz budú starí, by mohli byť radi, keby v zdravotníctve bola kinestetika zavedená, pretože potom by sa aj s nimi zaobchádzalo inak.
Autor: Monika Čopíková