Prístup k pitnej vode nie na Slovensku je samozrejmosťou | Slovenská katolícka charita


Prístup k pitnej vode nie na Slovensku je samozrejmosťou

pridal: Monika Domeniková | dátum: 31. mája 2024 | kategória: Aktuality

Viete si predstaviť chodiť každý deň s bandaskami po pitnú vodu? Alebo, že nebudete mať elektrinu? Na Slovensku sú miesta, kde je to stále realitou.

Peter Bešenyei pôsobil pätnásť rokov pri Rómoch v Bardejove, kde postupne vznikla materská škôlka i škola. Spájali Rómov i Slovákov a neustále hľadal, čo je cesta pomoci a čo nie. V Michalovciach to bola ďalšia rómska osada a potom Luník IX. Miesto, kde  pre neho neexistovalo rozdelenie pracovného života a osobného voľna, ale doslova žil život spolu s Rómami zo sídliska. Po pôsobisku v Humennom a Košiciach dnes pôsobí ako tajomník Rady pre Rómov a menšiny pri Konferencii Biskupov Slovenska. Za tridsať rokov, ktoré venoval práci s Rómami si o radikálnej zmene spôsobu ich života nerobí ilúzie.

V rámci Misijných pastoračných diel ste pôsobili vo viacerých Rómskych osadách na Slovensku. Aký je život v rómskej osade?
Je veľmi náročný. Nikto z nás si nevyberá prostredie, do ktorého sa narodí. Keď sa ocitne v takomto ťažkom prostredí, v generačnej chudobe, je naozaj veľmi ťažké sa z toho dostať von. Ľahko ich odsudzujeme, ale ak by sme sa sami narodili do tohto prostredia, čo by sme robili? Možno len to isté čo oni.

Aký je tam napríklad prístup k pitnej vode?
Každá osada, každé rómske sídlisko je iné. Aj na Luníku IX sú rodiny, ktoré majú prístup k pitnej vode, ale sú aj takí, ktorí chodia naberať v určitých časových intervaloch do  bandasiek. Keď som pôsobil v Bardejovskom okrese, používali vodu z rôznych prameňov, alebo z potoka. Tá situácia je veľmi rozdielna a aj dnes je ešte veľa takých zón, kde žijú ľudia bez kanalizácie, bez pitnej vody a poznám aj osady, kde sa žije bez elektriny.

Majú vôbec potom Rómovia nejakú šancu zaradiť sa do bežnej spoločnosti?
Musí tam byť ich chcenie a naša pomocná ruka.  Znamená to vystúpiť zo svojho štýlu myslenia. Sú ľudia, ktorí majú taký náboj, že chcú niečo zmeniť. A to je úspech. Vždy je veľmi dôležité, aby sa spojila naša podávaná ruka s ich chcením. Vtedy sa môžu rozvíjať po ľudskej a duchovnej stránke.

Diskutovanou otázkou je aj segregácii Rómov na školách. Ako je to s ich vzdelávaním?
Aby Róm dokázal nabehnúť na bežný vlak, musí mať aj nejaké predpoklady. Ak ich má majoritná spoločnosť prijať, musia byť pripravený nielen intelektuálne, ale aj kultúrne. Týka sa to najmä hygieny. Je to veľmi náročné, ale myslím si, že je veľmi potrebné ľudí z osád dvíhať a podávať im pomocnú ruku. Mnohí ľudia z majoritnej spoločnosti napríklad budú radšej nosiť deti dvadsať kilometrov do iných škôl, aby ich deti nechodili do prevažne rómskych škôl. Je tam totiž obava, aby im deti nedoniesli domov vši, svrab, alebo aby im nikto nebral desiate. A to je pochopiteľné. Taká je totiž realita.

Ako potom pracovať s takýmito predsudkami?
Nemyslím si, že je problém s prijímaním alebo zaradením sa do spoločnosti. Sú však veci, ktoré ostatných vyrušujú ako napríklad sadnúť si v autobuse k bezdomovcovi. Radšej budeme stáť tri metre od neho, nie? Ak však je človek kultivovaný, ľudia ho budú akceptovať. Prijať slušného Róma nie je problém. Ten skôr nastáva pri tých, ktorým chýba slušné správanie a sú hygienicky zanedbaní. Áno, sú ľudia, ktorí majú predsudky, alebo aj rasistické prejavy. Avšak každý musí s tým bojovať a potláčať negatívne pocity.

V čom vidíte konkrétne ovocie svojej práce?
Máme viaceré príbehy úspešných Rómov, aj teraz máme spustený jeden študijný program. Mali sme nedávno stretnutie, kde sme sústredili všetkých podporovaných štipendistov, stredných a vysokých škôl. Je to také svetlo, ktoré nás naozaj teší a ženie dopredu. Podali sme im pomocnú ruku a stali sa z nich úspešní mladí ľudia, ktorí majú budúcnosť.  Snažili sa a dnes  a sú to ľudia, ktorí dokázali odísť z rómskeho prostredia, z rómskej osady, majú trvalú prácu, našli si zamestnanie, majú hypotéky, kúpili si byt. A snažia sa, aby ich deti mali lepší štart ako mali oni. Myslím, že táto práca má veľký význam.

V čom je to pre deti v osadách náročnejšie?
Žijú v horších podmienkach. Ide pritom o mnohopočetné rodiny; ich rodičia často nemajú žiaden príjem. Je pre nich oveľa náročnejšie sa z takéhoto prostredia vymaniť. Je rozdiel keď má rodina jedno – dve deti, alebo rodina má desať alebo dvanásť detí. A tiež je potom rozdiel ak má dieťa rodičov vzdelaných a inteligentných a podkutých po každej stránke. Dieťa si nevyberá kam sa narodí, ale našou úlohou je dať mu pomocnú ruku. No na druhej strane to nemá byť len vystretá ruka. My musíme toho človeka uchopiť a zdvihnúť.

Spomeniete si na konkrétne prípady?
Jeden chlapec z rómskej osady, doslova  z chatrče študuje dnes už na vysokej škole matematiku, vedecký odbor. V takýchto momentoch človeku až vychádzajú z očí slzy. Takéhoto chlapca, ktorý je skromný a inteligentný má význam podporovať. A potom sú tu aj ďalší, ktorí už absolvovali nejaký projekt, alebo program a uplatnili sa v živote. Už len kvôli jednému by to malo zmysel.

Chcete aj vy priložiť ruku  k práci, ktorá má význam? Podporte nás!

Foto: Misino-pastoračné diela